S Máriou Mikovou o posledných dňoch herca Michala Dočolomanského: Obdivovala som, ako to zvláda

Dvadsiateho šiesteho augusta uplynie šestnásť rokov od odchodu legendárneho Michala Dočolomanského († 66), ktorého si pamätáme ako nezabudnuteľného Jánošíka z muzikálu Na skle maľované, ale aj ako hrdinu mnohých divadelných hier, filmov či televíznych inscenácií. Aký bol a ako vyzeral jeho život po tom, ako sa dozvedel o svojom ochorení, sme sa zhovárali s autorkou knihy Posledné dni legendy, novinárkou a spisovateľkou Máriou Mikovou.

Čo je hlavným posolstvom publikácie zaoberajúcej sa poslednými dňami legendy a o čom kniha vypovedá?

Hlavné posolstvo? Zamyslenie sa nad vlastnou ľahostajnosťou, nad tým, ako sa dokážeme nechávať zotročovať za peniaze, ako sa nechávame manipulovať, ako ideme za hranice vlastnej profesionality, aj keď v nás bliká stopka. Mnohé známe osobnosti chcú zarábať na zverejňovaní vlastného súkromia, ale toto nebol prípad Michala Dočolomanského.

Za akých okolností sa odohralo vaše prvé stretnutie s ním?

Michal Dočolomanský bol ikona. Noblesný, neopakovateľný, slušný a úctivý. Aj to naše prvé stretnutie sa odohralo za takýchto, povedzme, veľmi elegantných okolností. Cestovali sme do Londýna na podujatie, ktoré bolo venované Slovákom žijúcim vo Veľkej Británii a on tam išiel spievať. Ja som odtiaľ mala priniesť príspevok do týždenníka, v ktorom som pracovala. V ten deň, ako sme cestovali, som prišla taxíkom na adresu, kde býval, ale on tam už stál. V dlhom elegantnom kabáte, v klobúku, s cestovným kufríkom a už z diaľky bolo vidieť vzpriamenú postavu a neskôr známu pokojnú tvár, ktorá vyjadrovala pohodu, ale aj zmysel pre povinnosť. Pred bytom bol skôr, ako sme sa dohodli. Nechcel, aby na neho niekto čakal.

Mnohí známi a vyťažení ľudia túžia v súkromí skôr po tom, aby ich nikto nevyrušoval a nesledoval. Ako prijal fakt, že s ním cestuje novinárka?

Bola to služobná cesta a pán Dočolomanský sa k novinárom správal vždy profesionálne. Ak išlo o pracovné stretnutia, rozhovory alebo aj o priateľské posedenia, napríklad v bývalom divadelnom klube, nikdy nebol proti. Novinárov si vážil, mal medzi nimi mnohých kamarátov, a keď sa dozvedel, že spolu cestujeme, asi neprotestoval, lebo inak by ma organizátori z cesty odvolali. Pre nich bol dôležitý on. Cesta na letisko bola ešte v takej „oťukávacej“ fáze, skôr sme mlčali, ako hovorili, ale po tom, ako to spomínam aj v knihe, sme v letiskovej hale stretli ľudí, ktorí cestovali za prácou do Anglicka a vďaka príjemnej atmosfére zmizla medzi nami aj tá najmenšia nedôvera.

V knihe píšete, ako sa zrazu všetci, ktorí sedeli v letiskovej hale, postavili a utekali sa s ním odfotografovať...

Toto môžete zažiť len vo filme. Vstúpili sme do haly a zrazu vstalo vyše sto ľudí a utekalo sa s ním vyobjímať. Neverili, že s pánom Dočolomanským pocestujú spolu. Zrazu pred sebou uvideli hviezdu z televíznej obrazovky, ktorej sa mohli dotknúť. Objať, prehodiť pár slov. No a vtedy som videla správanie hviezdy aj z tej opačnej ľudskej stránky. Nikto sa na nič nehral. Michal Dočolomanský stál pred svojimi divákmi ako človek, ktorý ich má rád. Ktorý tvorí pre nich, ktorý je šťastný, že toľko ľudí sa s ním zrazu fotografuje a objíma. Nevidela som ani náznak hnevu alebo mrzutosti, že už toho má dosť. On tam bol pre nich a tá vzájomnosť, bez toho, aby som niečo prikrášľovala, bola obojstranná.

Napriek tomu, že – ako hovoríte – medzi vami zmizla akákoľvek nedôvera, ešte stále to iste nebolo na nejaké blízke priateľstvo, ktoré viedlo k napísaniu knihy...

Hovoriť o nejakom mojom veľkom priateľstve s pánom Dočolomanským by bolo odvážne. On bol tým, ktorý sa správal úprimne, priateľsky, milo a slušne k všetkým, od ktorých cítil v správaní to isté. Tým, že sme spolu cestovali, sedeli vedľa seba, bývali vedľa seba a ľudsky sme si porozumeli, ešte neznamená, že by som si dovolila navrhnúť mu nejaké veľké rozhovory o jeho ochorení alebo myslieť na nejakú knihu. O tom vtedy nebolo ani reči. Mysleli sme si, že všetko dopadne dobre a s tým sme sa vrátili aj domov. Veľmi milo ma však prekvapilo, keď tie naše milé kontakty ostali aj po návrate a párkrát sme sa stretli.

Ako zvládal Michal Dočolomanský všetko, čo súviselo s podujatím a cestovaním? Asi s každým by správa o vážnej diagnóze zamávala.

Bojovnosť človeka sa prejavuje v jeho odhodlaní, v schopnosti čeliť aj náročnej situácii, v ktorej sa ocitol. Pán Dočolomanský sa nesťažoval, bol vtipný, na slávnostnej večeri pred podujatím imitoval tým svojím nenapodobiteľným a nezameniteľným hlasom svojich kolegov a profesorov, aj na samotnom podujatí sa s ľuďmi fotografoval, rozprával príhody. Čo sa týka ochorenia, z toho, čo som vyrozumela, bol fatalista. Čo sa má stať, to sa aj stane. Obdivovala som, ako to všetko zvláda. Náročný program, množstvo stretnutí, ale aj hmlu, sivé a pochmúrne januárové počasie.

Často ste spolu hovorili o jeho rodisku, Pieninách, kde sa narodil a ktoré mal veľmi rád?

Áno, bola to naša spoločná téma. Michal Dočolomanský sa narodil v Nedeci, v spišskej obci, ktorá chvíľu po rozpade Rakúska-Uhorska patrila Československu (do roku 1920), potom Poľsku, následne počas Slovenského štátu opäť Slovensku a napokon od roku 1945 Poľsku. V súčasnosti sa táto obec volá Niedzica, ale na Michalovho otca Rudolfa, učiteľa, divadelníka, organistu a kantora si tam doteraz spomínajú a pamiatkou na jeho pôsobenie je škola, kde učil, ale aj kaplnka vedľa Kostola svätého Bartolomeja, ktorú postavil. Michal odtiaľ odišiel s rodinou ešte ako malý, ale tento kraj mal po celý život rád, miloval Pieniny, a keby nemusel do nemocnice, v júli v roku 2008 by bol vymenovaný čestným občanom Niedzice.

Michal Dočolomanský, už keď bol v nemocnici v náročnom zdravotnom stave, nechal publikovať svoje verejné vyjadrenie a postoj k niektorým medializovaným informáciám...

Máme v živej pamäti, aké príspevky a fotografie vychádzali počas liečby tohto známeho herca. To, že dal vyhlásenie do týždenníka, v ktorom som vtedy pracovala, bolo iba výsledkom toho, že nikto, aspoň o tom neviem, verejne nevystúpil proti jeho prenasledovaniu a on sa k tomu potreboval ľudsky vyjadriť. Keď mi dával vyhlásenie, ktoré mal napísané na dvoch hárkoch papiera, sľúbila som mu, že na tom nezmením ani čiarku. Veľmi si želal, aby to vyšlo presne tak, ako to napísal. Nerozumel, a to by sa dotklo každého z nás, že práve v tej najcitlivejšej chvíli sa zverejňujú informácie o jeho zdravotnom stave, v novinách vychádzajú fotografie, ktoré sú výsledkom sliedenia pred nemocnicou, kam chodil na vyšetrenia. Michal Dočolomanský bol ikona, a tak sa k tomu bolo treba aj postaviť. To vyhlásenie bolo jeho obranou a mrzí ma, že sa jeho vyjdenia už nedožil. Zomrel presne v deň, ako vyšlo.

Kedy vznikla myšlienka napísať o týchto udalostiach knihu?

My sme o knihe hovorili ešte vtedy, kým pán Dočolomanský žil. To, čím žil, chcel dať na papier. So mnou alebo bezo mňa. Chcel zo seba dať von sklamanie z toho, čo sa okolo neho dialo. Môžete byť akokoľvek dobrý novinár, ale ak vám chýba empatia, potom sa nad pozitívnym prívlastkom treba zamyslieť. V každom prípade, napísať o tom všetkom, čím si prechádzal, nebola moja myšlienka. Keby pán Dočolomanský žil, napísal by to sám. A určite oveľa tvrdšie.

Pociťovali ste niekedy chvíle, v ktorých ste pochybovali o vydaní tejto publikácie, možno práve pre istý druh ľútosti, prípadne sa vám ťažko písali a dokončovali niektoré state?

Boli situácie, že mi to všetko prišlo veľmi ľúto, ale keď som chcela prestať písať, lebo som sa už nechcela zaoberať konaním niektorých ľudí, spadla som a natiahla som si na kolene väzy. Niekoľko týždňov som musela ostať sedieť a aj potom chodiť len s ortézou. Vyššia moc rozhodla, že to mám dokončiť.

Máte nejaké životné krédo, ktorým sa riadite po odžitej veľkej životnej skúsenosti a stretnutiach zoči-voči smrti, ktorej sa musel Michal Dočolomanský postaviť?

Michal Dočolomanský veril, že bude lepšie. Pri uvedomovaní si vlastnej smrteľnosti verím, že každý deň treba prežiť čo najhodnotnejšie. Teda s ľuďmi, na ktorých vám záleží.

V knihe citujete hercovu myšlienku a životný postoj, ktorému nechýba ľudský rozmer, keď píšete o jeho vyjadrení v zmysle, že: ,,Rád sa stretnem s kýmkoľvek, kto sa so mnou chce stretnúť.” Máte to v živote a hodnotovom systéme nastavené aj vy podobne ako on?

Až teraz som pochopila hĺbku tejto jeho myšlienky. Keď som po dvadsiatich rokoch odišla z postu šéfredaktorky, ešte výraznejšie som si uvedomila, že mnohí ľudia sa so mnou chceli stretnúť pre vlastný prospech. Dnes sa rada stretnem s kýmkoľvek, kto sa so mnou naozaj chce stretnúť len tak priateľsky a úprimne.

Myslíte z času na čas na Michala Dočolomanského aj dnes?

Určite nielen ja, ale aj tisíce divákov, fanúšikov a obdivovateľov. A aj keď nemyslím, pripomenie sa: Bola som opäť pred minulými Vianocami v Londýne, prišla som na slovenské podujatie a práve tam hrali nádhernú pesničku Zima na saniach. Hlas pána Dočolomanského sa ozýval po celej miestnosti a ja som prvýkrát v histórii vyhrala v tombole prvú cenu.

Zdroj foto: ancn, Jana Nemčoková