V novembri čakajú Sagvana Tofiho (60) dve veľké udalosti – vystúpenie na koncerte Heleny Vondráčkovej a predtým pražská premiéra muzikálu Děti ráje 2, ktorý je jeho autorským dielom. Sagvan je producent, a aby sa vyhol tréme počas premiéry, tak si tam pre istotu aj zahrá.
Nie je tajomstvom, že na Slovensko chodíte rád. Páči sa vám u nás?
V ostatnom období som skôr prechádzal cez Bratislavu, ale na Slovensku som naozaj často. Koncertovali sme po Slovensku v lete so skrátenou koncertnou verziou muzikálu Děti ráje, úžasne sme si to užili. Ja by som na Slovensku pokojne aj žil alebo aspoň si na pár dní poriadne zažúroval, čo sa mi už dávno nepodarilo.
Máte tu veľa kamarátov?
Áno, ale paradoxne mám v Prahe kamarátov veľa Slovákov, pretože mnoho hercov, herečiek sa prisťahovalo do Prahy, účinkujú v mojich dvoch muzikáloch a sú veľmi šikovní.
V akom štádiu je muzikál Děti ráje 2?
Ach jaj, v štádiu ťažkého skúšania, náročnej prípravy a som z toho naozaj dosť vyčerpaný. Je to ako so všetkým, keď máte predstavu, ako to má vyzerať, ale pracujete s rôznymi ľuďmi, prekonávate rôzne nečakané prekážky, zmeny. Mali sme napríklad choreografku, ktorá musela ísť na operáciu, bude dlhodobo chorá, nemohli sme na ňu čakať, takže sa musela zmeniť celá štruktúra muzikálu. V podstate najkrajšie na tom je, že je to živý proces a v začiatkoch netušíte, čo z toho napokon vylezie. Urobil som maximum preto, aby to bolo nové, ale zároveň rovnaké ako jednotka – zábava, super hudobné „pecky“, hity, aby to bolo občas aj smutné, aby ľudia odišli minimálne takí spokojní ako z jednotky, ktorú hráme 15 rokov.
Čo muzikál Čas ruží s piesňami Karla Gotta († 80), neplánujete dvojku?
Nie, naopak, plánujeme ho obnoviť. Spomínam rád ako sme ho hrali v Bratislave na zimnom štadióne, bolo to veľkolepé, obrovské a mal som vtedy trochu aj strach, ale zbytočne. Malo to úspech, a preto to človek robí, že ľudia to pochopia a budú spomínať, nie pre slávu a peniaze. Pripravoval som to 9 rokov, som rád, že sa to uskutočnilo ešte za života Karla Gotta, a hoci je to momentálne trochu odložené, verím, že sa vrátime s veľkou pompou.
Hovoríte, že to nerobíte pre slávu a peniaze, ale účty treba platiť a na slávu ste zvyknutý od skorej mladosti.
To je práve ono, že ja som si naozaj slávu užil v sedemnástich rokoch, keď som natočil Vítr v kapse a prvé pesničky, už som nemohol byť slávnejší ako vtedy. Malo to rub i líc, mohol som baliť dievčatá, vystupovať po diskotékach, jazdiť na koncerty. Druhá stránka je, že prišiel čas, keď som chcel robiť seriózne svoje veci, ale ľudia ti neveria. Stále ťa majú za komedianta. V mojom prípade prejsť do roly producenta bolo nesmierne ťažké, pretože všetci ma mali za povaľača Sagiho, ktorý má všetko zadarmo, akoby moje tri superfilmy a štyri vydané CD albumy ani neexistovali. Vstúpiť medzi producentov – to bolo vojsť do iných vôd, kde sú vlci a veľkí chlapci, ktorí ťa nechcú vpustiť medzi seba.
Ale podarilo sa a vyzerá to veľmi jednoducho, že čoho sa Sagvan Tofi chytí, to je odsúdené na úspech. Spevák herec, režisér, producent, všetko ste bravúrne zvládli...
Znie to jednoducho, ale spýtajte sa pokojne Helenky Vondráčkovej, na koncerte ktorej budem v novembri hosťom, alebo Michala Davida, či keby ste sa vtedy boli spýtali Karla Gotta, tiež im nakladali. Je to aj závisť, lebo priazeň ľudí, publika ju priam vyhrocuje a vzbudzuje, preto sa objavia ľudia, ktorí sa vám to všetko snažia komplikovať. Musím však povedať, že v mojom prípade, to ustáva, dúfam, že sa to nevráti.
Nie je vám ľúto za spevom a samostnými koncertmi – pred 21 rokmi ste vydali Best Of a odvtedy žiadny song?
Ja spievam, hosťujem na rôznych akciách, ako aj teraz turné s Helenkou, alebo v Jasnej mám nejaké vystúpenie, spievam aj v muzikáloch.
A nejaké novinky, nové pesničky?
Na čo by som to robil, preboha? Mám svoje hity, ktoré ľudí stále bavia, a kto je zvedavý na nové pesničky odo mňa? Napokon robím s pesničkami, napríklad muzikál s piesňami Karla Gotta, kde aj účinkujem, takže spev mi naozaj nechýba.
Ako vnímate, že mladí ľudia sa zabávajú na vaše pesničky a pritom možno neboli na svete, keď vznikol Večírek, Poslední fotka, Dávej ber a podobne?
S pesničkami je to tak, že buď si ich ľudia zamilujú a doslova zľudovejú, alebo zapadnú, ja len ďakujem tam hore, že moje piesne nezapadli, že si to môžem užívať toľké roky. Takže mám splnené sny, všetko, čo príde navyše, je bonus.
Do života sa vám prikradla tento rok 7. septembra šesťdesiatka. Ako ste ju privítali a oslávili?
Odignoroval som ju (smiech). Neoslavujem nič, lebo oslava núti obzerať sa späť a aj moji kamaráti, keď ideme na žúr, majú zákaz pripomínať mi, čo bolo včera. Vypínam softvér, predo mnou je ďalší deň, mesiac, rok, mám plány nadlho, keby som sa zaoberal tým, čo bolo, brzdilo by ma to. Chcem toho ešte urobiť veľa, verím, že mi bude dopriate zdravie, aby som ešte dlho fungoval. Nechcem oslavou narodenín vzbudzovať zbytočnú pozornosť, som stredobodom dosť na javiskách, tam si to užívam. Ľudia ma stále vnímajú ako Sagiho, ktorého môžeme osloviť, tykať mu, poklepať po pleci, dotýkať sa ho a aj mladí ľudia, čo mi, samozrejme, lichotí. Prídem na diskotéku a mladí – čau, Sagi, tak čo budem oslavovať? Na narodeniny vypínam telefón, nech mi to nikto nepripomína. Napokon nemám čo oslavovať, veď tie najlepšie veci ma ešte len čakajú.
Cítite sa stále ako ten chalan z Vítr v kapse či Kamarád do deště? Nič vás nebolí?
Ako som povedal, pozerám dopredu, nezaoberám sa svojím výzorom, mám to po mamke, nemám čas na podobné myšlienky, koľko mám rokov a nebolí ma nič.
Čo vás čaká ešte do konca roka okrem koncertovania s Helenkou Vondráčkovou aj v Bratislave?
V novembri, konkrétne štrnásteho, máme premiéru Děti ráje 2, čo je najviac. Veľmi ťažký projekt, veľa sme ho pripravovali, máme drahé kulisy, obrovské náklady.
Ako prežívate premiéru, stresujete?
Nemám čas, som na javisku, mám alternáciu, potom sa prezlečiem a pôjdem medzi ľudí ako producent a napokon sa prezlečiem a pôjdem domov unavený ako spráskaný pes a budem rád, že je to za mnou.
Nemáte také obavy, že ľudia povedia a jednotka bola lepšia?
Samozrejme, že bola. To, čo sme dosiahli, je nebývalý úspech. Mnohí skúšali robiť Děti ráje a nikomu sa to nepodarilo, len mne. Nieže by som to nikomu neprial, ani ja to neprekonám, bolo to šťastie, osud, zhoda okolností, bol by som blázon, keby som si myslel, že dvojka to prekoná.
Za osudom, šťastím, náhodami je aj kopa práce...
Kopa kopancov, faciek, závisti, zloby, ale vo chvíli, keď je to dielo úspešné, to všetko zlé zmizne a moment, keď ťa závistlivci a tí, čo sa snažili ti hádzať polená pod nohy, musia po tom ramene poklepať a povedať – blahoprajem – stojí za to. Ľudia si vyberajú, čo bude a nebude úspešné. Napísal som muzikál, ktorý nik nechcel hrať, lebo si mysleli, že Sagiho muzikál bude „srákota“ a po megaúspechu sa cítim ja sám uspokojený, že som to dokázal. Nejde ani o tú slávu, tá ma bavila v mladosti, ale teraz som prekonal sám seba, dosiahol niečo, čo možno odo mňa nik nečakal a ja som sa presvedčil, že dokážem prekonávať hranice.
V ktorej pozícii sa cítite najlepšie – herec, spevák režisér, producent?
Aktuálne som všetko naraz a vôbec to už nerozlišujem. Byť producentom je otročina a byť otrokom všetkým ľuďom, ktorí s tebou do toho idú, idú do rizika, že sa to nepodarí, že to bude neúspešné, ale zahučíš len ty – producent.
Bolo ťažké presvedčiť ľudí okolo vás, že „žúrmen Sagi“ chce niečo produkovať?
Vzniklo to postupne. Ja som vlastne producent ani nechcel byť (smiech). Ponúkol som niečo, nech sa páči tu je moje dielo, robte si s tým a ja si idem dať panáka a prídem sa pozrieť na premiéru. Lenže stále mi tam chceli niečo meniť, opravovať, rozišli sme sa v názoroch, dokonca chceli, aby som to predal a urobia si to podľa svojho. To som nechcel, je to predsa moje dielo, a tak trvalo vyše dva roky kým som zohnal peniaze, ľudí, nebolo to jednoduché. A ľudia už začali opakovať, kopírovať. V Česku sa hrá okolo 40 muzikálov, tak musíš prísť s niečím novým.
Chodíte sa pozerať na muzikály?
Nie, nie. Niekedy aj áno a vidím hlavne tú prácu za tým, skúšali sme zadarmo a čakali na úspech, ktorý prišiel. Ale môže sa stať, že naskúšajú niečo a po 14 dňoch sa to skončí. Veľký risk. Som rád, že niekoho zaujíma moja práca a dokonca aj u vás na Slovensku. Som šťastný, že som narazil na Slovákov, s ktorými som mohol spolupracovať ako Jano Baláž, ktorý mi zložil pieseň Dávej, ber, na Vaša Patejdla, pomohli mi v kariére a ja som ju nepokašľal.
Okrem mamy máte aj brata, o ktorom sa vie málo, čo nám o ňom prezradíte?
Môj brat Martin je super chlap. Má svoju farmu, svoje štyri deti, je mladší, introvert, hral tenis, jazdil po svete, moja kariéra ho vôbec netrápila a ani netrápi. Má tisíc sliepok, kravy, králiky, čo ja nechápem, lebo čím viac toho máš, tým viac máš starostí. Máš dom a dvor, musíš kosiť trávu, máš zvieratá, musíš ich kŕmiť. Ja prídem, kúpim si, zaplatím, prídem za bratom, kde je všetko, aj tenisový kurt, zabavíme sa, zahráme si, najeme sa a idem do Prahy (smiech). A on ísť do Prahy nechce, len keď musí.
Máte 14-ročnú dcéru, ako prežívate jej pubertu? Pozerá sa už po chlapcoch?
Samozrejme, má nejakých kamarátov a je k nám úprimná, porozpráva nám, kde s kým bola, takže myslím si, že vieme o nej dosť. Športuje, dúfam, že pri tom vydrží, ale do šoubiznisu sa momentálne nehrabe a som rád. Tenisová škola je to, čo ju momentálne baví najviac, tak verím, že sa jej tam bude dariť, a som rád, že nie je očarená svetlami reflektorov.
4
