Sľúbili sme si lásku… sľúbili vravieť pravdu len!

Čítali ste text, ktorý sme publikovali v novembri pri príležitosti 34. výročia Nežnej revolúcie? Ak nie, ponúkame vám ho v online vydaní. Píše Karol Lovaš, známy bývalý novinár a dnes katolícky kňaz: Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie som robil poštára. Generálovi Alojzovi Lorencovi som do Bratislavy priniesol knihu Vabank disidenta Michaela Kocába s venovaním: „Pane generále, rád bych s Vámi promluvil.“ Do Prahy som zas Kocábovi odniesol Lorencovu knihu Generál, který byl u toho s nasledujúcou odpoveďou: „Do minulosti sa nevracajme, tam už nikoho nenájdeme. Všetko je pred nami, a to ma znepokojuje. P. S.: Tož, promluvme si.“ Páni sa nakoniec stretli a pozhovárali sa. Sú to už štyri roky. Od novembra 89 uplynulo 34 rokov.

Revolúcia? Odovzdanie moci!

Dva míľniky v živote Čechov a Slovákov z nich urobili vzory pre ostatných. Tým prvým bol november 1989, kedy sa obyvatelia vtedajšej Československej socialistickej republiky rozlúčili s komunizmom bez jednej jedinej obete na živote. Takto sa obyčajne režimy nekončia. Svoje obete mal koniec monarchie, aj obdobie fašizmu.

Tým druhým príkladom pre svet je rozdelenie spoločného štátu. Česi a Slováci sa na rozdiel od iných rozišli v roku 1992 v mieri. V časoch, kedy to vôbec nebolo samozrejmé.

Čím sme vzdialenejší od novembrových udalostí roku 1989, tým viac mýtov pribúda. Na druhej strane samotní aktéri sa zhodujú v jednom – odmietajú označenie "revolúcia".

Český disident Petr Pithart používa pojem "vyjednané odovzdanie moci". Alojz Lorenc hovorí o "transformácii politicko-spoločenského a ekonomického systému". S transformáciou spoločnosti v novembri 1989 súhlasí aj ďalší disident Fedor Gál. „Mali sme šancu meniť režim nežným spôsobom. Dialóg bol nástroj takejto zmeny. Obe strany to tak chceli. Vďaka tomu nemusíme klásť kvetiny na hroby padlých.“ Na stretnutí so študentmi, budúcimi novinármi, Gál doslova povedal: „Alternatívou k Nežnej revolúcii bola revolúcia krvavá a krv je príliš drahý artikel. Ľudský život je nad všetkým.“

Západ a disidenti

Disidenti udržiavali so západom čulé vzťahy. Nielen sprostredkovane. V októbri 1988 sa v Prahe, vedení Václavom Havlom, stretli s námestníkom ministra zahraničných vecí USA Johnom Whiteheadom. 9. decembra zas na francúzskom veľvyslanectve raňajkovali s francúzskym prezidentom Françoisom Mitterrandom. Do novembrových udalostí roku 1989 chýbal rok. V roku 1988 prestal režim v Československu rušiť zahraničné vysielačky. Do povedomia verejnosti sa tak čoraz viac dostával dramatik Václav Havel. Slobodnú Európu, Hlas Ameriky a BBC počúvalo nemálo ľudí. Ďalší sa o správach rozprávali sprostredkovane v práci.

Pápež o páde komunizmu

O rok neskôr, 12. novembra 1989, vysielala televízia v priamom prenose svätorečenie Anežky Českej. Reč je o televízii v Československej socialistickej republike, päť dní pred „revolúciou“. Teológ Tomáš Halík bol v tom čase priamo v Ríme. V jednej z kníh spomína na udalosť ako na veľkú eufóriu. Dokonca pápež Ján Pavol II. informoval 7. novembra, v predvečer pádu Berlínskeho múru kňazov, medzi ktorými sa nachádzal, o skorom konci komunizmu.

V rozhovore s Janom Jandourkom na pápežove slová spomínal takto: „Keď som hovoril o potrebe integrovať cirkevnú prácu v krajinách stredovýchodnej Európy, reč sa pochopiteľne obrátila i na politiku – bol predvečer pádu Berlínskeho múru a televízia práve hlásila silnejúce demonštrácie vo východnom Nemecku. „Toto je koniec komunizmu, a to nielen vo východnom Nemecku – pripravte sa, i vy budete veľmi skoro slobodní!“ Povedal som si, že na tieto veci sa nevzťahuje pápežská neomylnosť a dovolil som si vyjadriť skepsu, že snáď nastane niekoľko rokov nejakej gorbačovskej perestrojky. Pápež sa zmienil, že pred časom práve na tomto mieste hovoril s Gorbačovom. Znovu zopakoval, že komunizmus sa čoskoro skončí a naša cirkev by sa mala na to pripraviť.

Odovzdanie moci

Významné úlohy zohrali v novembri predovšetkým dvaja muži. Disident Václav Havel a predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Ani komunisti ani disidenti neboli žiadne homogénne celky. Adamec pochopil, že treba moc odovzdať so cťou a dôstojne. Že situácia je iná ako v roku 1968. Tentokrát nebol koniec sovietskej nadvlády iba zbožným prianím jedného zo satelitov, ale rozhodnutím tejto mocnosti. Na rozdiel od šesťdesiateho ôsmeho, kedy na politický idealizmus Alexandra Dubčeka doplatil celý národ. Československo bolo súčasťou rozdeleného sveta. Svet si rozdelili mocní – USA a Sovietsky zväz. Nám v rámci neho pripadla sovietska sféra vplyvu. Tú rešpektovali aj americkí politici, keď v roku 1968 nezasiahli. Sovieti dokonale využili Dubčekovu politickú naivitu. Do Československa poslali spojeneckých vojakov. Dovtedy sme boli jedinou krajinou v strednej Európe, kde armádu nemali. Týmto spôsobom svoju "absenciu" v ČSSR vyriešili. Sovietski vojaci sa napokon "zdržali" niekoľko desaťročí. Ich odsun sa definitívne skončil 21. júna 1991.

Eto vaše delo!

Gorbačovova perestrojka spôsobila koniec obrazu Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Od roku 1987 zostávala otázkou forma, ako bude tento koniec v ČSSR vyzerať. Jeho podobu mali súdruhovia vo svojich rukách. Po skúsenostiach z roku 1968 nenechal sovietsky prezident Michail Gorbačov nič na náhodu. Pre prípad, že by sa v Československu rozhodli brániť socializmus silou. Pripravených bolo totiž okrem vojakov aj 60-tisíc ozbrojených milicionárov. Stačilo vydať rozkaz. Aj preto Gorbačov informoval nielen pápeža, že vývoj politiky v krajinách strednej Európy bude ich vlastnou cestou bez toho, aby do nej akokoľvek zasiahli.

Brežnevova veta z roku 1968: Eto vaše delo – to je vaša vec – sa stala opäť aktuálnou. V nových okolnostiach, s novými ľuďmi. Potvrdzuje to aj výrok hovorcu ministerstva zahraničných vecí SSSR Gennadija Gerasimova z 28. októbra 1989. Na otázku o platnosti Brežnevovej doktríny, ktorá obmedzovala suverenitu štátov sovietskeho impéria, odpovedal, že každá krajina si môže zvoliť cestu podľa seba.  

Havel a Adamec

Do diania vstupujú dvaja historickí protagonisti – Václav Havel a Ladislav Adamec. V prelomových dňoch dokázal Ladislav Adamec hovoriť v mene všetkých komunistov, vrátane tých radikálnych. Partnerom pri vyjednávaniach mu bol Václav Havel. Ani disidenti neboli žiadnou jednoliatou skupinou. Boli v nej demokrati typu Havla – idealisti, ktorých vzorom bol Masaryk a Prvá republika. Ale aj demokrati ako Pavel Landovský, ktorí by komunistov najradšej vešali. Havel, podobne ako Adamec, dokázal zjednotiť svojich a hovoriť v ich mene. Túto Havlovu schopnosť oceňuje aj posledný šéf ŠtB Alojz Lorenc. Zdravý rozum mali podľa neho aj iní. Na Slovensku napríklad Ján Čarnogurský, František Mikloško, Fedor Gál a ďalší ľudia z VPN. „No boli aj takí, ktorí z rôznych príčin – osobných, povahových alebo neuspokojených ambícií – predstavovali pre politické riešenie transformácie spoločnosti hrozbu,“ vraví Alojz Lorenc.

Bolo v záujme komunistov i demokratov, aby sa odovzdanie moci uskutočnilo čo najskôr. V opačnom prípade hrozilo, že sa im "vlastní" vymknú spod kontroly a situácia sa začne radikalizovať. Na oboch stranách. Generál Alojz Lorenc potvrdzuje, že ak by sa volanie po zmene nerozšírilo 17. novembra, stalo by sa tak 10. decembra (Deň ľudských práv), alebo najneskôr začiatkom januára 1990 (20. výročie smrti Jana Palacha). Čím neskôr by to bolo, tým s väčším rizikom potenciálnych obetí.

Fáma vyhnala ľudí do ulíc

Český historik Jan Rychlík v eseji o socialistickom Československu pripomína, že počas normalizácie, až do druhej polovice osemdesiatych rokov, neexistovali okrem Charty 77 v krajine žiadne viditeľné protirežimové aktivity. Vznikol obraz akejsi šedej zóny, ktorá bojovala v skrytosti pomocou pasívnej rezistencie proti komunistom. Historik mieni, že to bola najmä ponovembrová publicistika, ktorá vytvárala obraz "bojujúceho národa" či skôr oboch bojujúcich národov. Počet odporcov komunistického režimu a "protikomunistických bojovníkov" rástol priamo úmerne času, ktorý uplynul od novembra 1989, až sa nakoniec limitne priblížil celkovému počtu obyvateľov.

Tento historický opis situácie Jana Rychlíka vysvetľuje, prečo sa Čechom a Slovákom nechcelo hromadne na námestia ani teraz. Komunisti tak pristúpili k osvedčenej praktike, ktorá napokon vtiahla ľudí do ulíc. Fáma o "mŕtvom študentovi Šmídovi" – príslušníkovi ŠtB zabrala. Splnila svoj účel. Mnohí si vtedy zrejme povedali: „Poď, mama, ideme na námestie. Nenecháme si predsa zabíjať naše deti.“ Tento naratív mali ľudia v Československu spojený so smrťou študenta medicíny Jana Opletala, ktorý bol zranený počas protinacistickej demonštrácie v Prahe 28. októbra 1939. Na následky zranení následne zomrel.

Deň po tom

Šéf československej štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc bol so sovietskymi generálmi KGB v intenzívnom kontakte po celý rok 1989. S generálom Bobkovom hovoril už v lete o požiadavke odsunu sovietskych vojsk. Posledné stretnutie s generálom Gruškom bolo rozlúčenie na pražskom letisku 18. novembra. Deň po tom.

Spomeniete si ešte na posledného prezidenta ČSSR? Bol ním Václav Havel. Pokiaľ mentálni oponenti, v tomto prípade poslanci komunistického Federálneho zhromaždenia zvolia jednohlasne mentálneho oponenta, v tomto prípade Václava Havla za prezidenta, možno len ťažko hovoriť o revolúcii. Pri rovolúcii padajú hlavy. A tečie krv. Transformácia spoločnosti v roku 1989, o ktorej hovoria pamätníci, bola iná. Aj ich zásluhou. Vďaka dialógu, ktorý boli, napriek výrazným rozdielom, ochotní a schopní spolu viesť. „Dialóg je podmienkou fungovania každého společenského systému a udržania moci,“ zdôrazňuje aj po rokoch Alojz Lorenc. Podstatná správa pre demokraciu. A demokratov. Pre nás všetkých, ktorí sme si pred tridsiatimi štyrmi rokmi sľúbili lásku. Sľúbili vravieť pravdu len… (?)

Alojz Lorenc bol posledným šéfom ŠtB. Jediný Slovák vo významnej funkcii, ktorý zohral aktívnu a historickú úlohu počas novembrových udalostí. S ohľadom na budúcnosť má len jedno želanie, aby každá zmena spoločnosti, ku ktorej príde, bola civilizačným pokrokom a uskutočnila sa bez krvi, ako tá v novembri 1989.

Boli ste jedným z tých, ktorí mohli v roku 1989 vydať rozkaz ozbrojeným zložkám, pripraveným chrániť socializmus. Neurobili ste to. Prečo?

Nemal som strach. Nezažil som aktívne v politike 50. roky, ani čistky v 70. rokoch. Mohol som sa rozhodovať slobodne. Veľa môže napovedať môj stručný telefonát manželke, okolo 24. novembra 1989, bez akýchkoľvek emócií: „Je štátny prevrat, mám veľa práce, na víkend domov neprídem.“ Môže to byť pre niekoho nepochopiteľné, ale v tých prelomových dňoch som nemal čas na osobné obavy. 18. novembra 1989 som vydal príkaz kontrarozviedke nevstupovať do udalostí inak ako spravodajskou činnosťou. Počas vystúpenia v parlamente, vo výbore pre zahraničnú politiku, kde na priamu otázku dvoch významných poslancov, Vasila Biľaka a Václava Davida (dlhoročný minister zahraničních vecí do roku 1968), čo mienime s tými demonštráciami na Václaváku robiť, som otvorene povedal, že my nič, že je to otázka na politické orgány štátu. Mal som právo dať príkaz k mocenskému zásahu zložiek ZNB, ktoré mi podliehali, či už organizačne ako prvému námestníkovi federálneho ministra vnútra, alebo v pozícii toho, kto ministra v plnom rozsahu zastupoval, keď skolaboval. Najmä proti vznikajúcemu Občianskemu fóru a tiež Verejnosti proti násiliu. Rozumným riešením situácie bolo politické riešenie a tomu by mocenský zásah nepomohol. 

Po novembri 1989 ste sa dostali do väzenia. Ako sa k väzňovi Lorencovi správalo jeho okolie za mrežami?

Nebudem sa sťažovať ani robiť hrdinu. Bol som 11 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci. Na trikrát. V rozhodujúcej miere som bol v cele sám a okolie mi spríjemňovali minister zahraničných vecí Bohuš Chňoupek, federálny minister vnútra František Kincl, náčelník Hlavnej správy kontrarozviedky Karel Vykypěl, minister vnútra českej vlády Josef Jung a ešte asi dvaja ďalší českí ministri. Zamestnanci väznice i tí, ktorí tam boli na niekoľkomesačnej návšteve, sa ku mne správali s rešpektom.

O čom ste premýšľali?

Od prvej chvíle na Pankráci som veľa myslel na rodinu – manželku a deti. Prostredie mi až tak neprekážalo. V potrebách osobného pohodlia som dosť širokospektrálny. Spal som ako vojak na cvičeniach i pod nákladným autom a ako 1. námestník federálneho ministra vnútra aj v prezidentskom apartmáne. Dokázal som jesť z ešusu aj z drahého porcelánu. Starosťou skôr bolo, ako nestratiť čas, ktorý sa viac nevráti. Rekapituloval som život, tomu sa človek nevyhne, a začal som písať knihu Ministerstvo strachu.

Nebáli ste sa, že strávite vo väzení zvyšok života, prípadne, že oň prídete?

Nie, hoci revolúcie také veci činia. Vnímal som mediálnu hystériu i s účasťou prokuratúry, ktorá si nerobila žiadne starosti s prezumpciou neviny. Paradoxne som bol rád, že sa v mojom vyšetrovaní šlo do šírky aj do hĺbky, ako sa len dalo. Dúfal som, že budú o mne vyvrátené tie fantastické predstavy.

Ako ste sa vysporiadali s nálepkou "eštebáka"?

Neriešim to. Titul náčelník ŠtB, hoci taká funkcia v čase môjho pôsobenia na Federálnom ministerstve vnútra neexistovala, mi prischol ako mediálne zaujímavý. Pokiaľ by som všetky mediálne "omyly" vysvetľoval, stratil by som veľa času. A to si nemôžem dovoliť. Čo neviem stráviť doteraz je fakt, že som bol podmienečne odsúdený na 18 mesiacov za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Zadosťučinením pre mňa bolo rozhodnutie Vojenského súdu v Bratislave v roku 2005. Podľa neho sa má na mňa pozerať, akoby som nikdy nebol odsúdený.

(V článku boli použité úryvky z knihy rozhovorov Karola Lovaša s Alojzom Lorencom: Generál, který byl u toho)

Zdroj foto: akl, aal