Kto by nepoznal najznámejšiu svokru? Gizka Oňová (76) je ňou aj v súkromí. Má 3 deti, 5 vnúčat a 1 pravnúča, ktoré prinieslo do rodiny obrovskú radosť. Lebo sila rodiny a súdržnosť je pre Gizku alfou a omegou života. Života, v ktorom aj ona urobila chyby a dokáže sa k nim priznať a o nich hovoriť. Lebo Gizka má vo všetkom jasno! Nie náhodou u nej platí: Idem, riešim, idem, spievam...
Stále sa držíte vo výbornej kondícii. Ako?
Jednoducho si neodpustím každý deň prechádzku, lebo bez pohybu nie je život. Ráno si dávam malú rozcvičku, dbám na pestrú stravu. Čítam knihy, lúštim sudoku, to je taká moja úchylka. A potom aj dobrá spoločnosť. Mám rada prítomnosť mojich kolegýň, ktoré sú o generáciu mladšie. Ony mi veľakrát povedia – my od teba berieme energiu. Nie. Je to vzájomné, my si podávame energiu. Nevylučujem z môjho života prítomnosť mladých ľudí, snažím sa ich pochopiť a budujem mosty medzi ľuďmi.
Stále u vás platí – idem riešim, idem spievam?
Áno, idem riešim a idem spievam – presne tak to v mojom živote je. Často ani veľmi nerozmýšľam, či musím veci riešiť okamžite alebo nie. Manžel niekedy ani nedopovie vetu a ja mám pocit, že by som mu to mala hneď splniť. Taká som odjakživa. Ak ma niekto z rodiny o hocičo požiada, snažím sa to čo najskôr riešiť. Čo a týka spevu, je to moja vášeň a ďakujem Bohu, že ešte stále dokážem spievať naživo. A mám taký dojem, že aj celkom dobre. Aj keď mi rokmi padol rozsah a manžel mi musel prearanžovať pesničky o jeden tón nižšie, aby som sa nenamáhala.
Za čo ešte ďakujete Bohu? Lebo prežili ste si rôzne časy, máte za sebou aj rozvod...
Som najviac vďačná za moju výbavu, ktorú som dostala od mojej rodiny. Pretože naša rodina bola na tú dobu predsa len niečím iná, ako bol vtedy štandard. Rodina z maminej aj otcovej strany mi ponúkala veľmi hodnotné a cenné veci, na ktorých sa dalo budovať a z ktorých čerpám celý život. Z maminej strany to bola slovensko-maďarská a z otcovej strany maďarsko-nemecká rodina. Ešte aj prababky žili a prihovárali sa k nám deťom ich jazykom, čiže sme vlastne nasávali tri jazyky. Ani si neviete predstaviť, aká je to vzácnosť, že dieťa si neuvedomuje a učí sa ďalší jazyk, čím sa mu otvára obzor. Je tolerantnejší, chápavejší. Nie nadarmo sa hovorí, že odmietame to, čomu nerozumieme. Ďakujem mojej rodine za genetickú výbavu, ktorú som dostala. Dobre sa mi s ňou žije.
Môžete do tej vďaky asi zaradiť aj svojho manžela, lebo veď vy ste spolu už 45 rokov.
Už 46 oficiálne. A, áno, dobre, že ste mi to pripomenuli, lebo nie každej žene s dvoma deťmi sa podarí druhýkrát sa vydať za o 4 roky mladšieho muža. Nehovorím, že je podstatné alebo že to bol môj cieľ, aby bol o 4 roky mladší. Ale povahovo, záujmami, energiou a pohľadom na svet sme sa veľmi zladili. Dnes už by som ani moju prácu nerobila bez neho.
Viete povedať recept na šťastné manželstvo?
Veľmi ťažko. Samozrejme, že niekedy vyjdú aj vzťahy, ktoré vzniknú z lásky na prvý pohľad, a vydrží im to celý život. A niekedy sa vydaria aj manželstvá, ktoré vznikli pre neplánované tehotenstvo. Neviem, či náhodou aj ja som takto neprišla na svet, keďže moji rodičia boli susedia. Otec bol o 9 rokov starší a moja mama mala 17. A my sme 66 rokov videli jeden láskavý manželský pár. Neviem, ako to nazvať, či je to šťastie alebo oni na tom zapracovali, ale aj k šťastiu aj nešťastiu treba dvoch. Nie som zástancom rozvodu, ale keď som chodila do rodín v rámci projektu Svokra, v niektorých prípadoch som otvorene povedala dotyčnej, že v jej prípade vidím riešenie, keď sa rozídu, lebo tam už nebol ani len náznak snahy sa zladiť. Takže neexistuje recept, ale keď človek dokáže byť sám so sebou a počúva svoje vnútro, na všetko nájde odpoveď. Len my to potlačíme. My chceme z úst našej kamarátky počuť to, čo počuť chceme. A pritom niekde vnútri vieme, že to tak nie je. Lenže v dnešnej dobe ľudia ani nedokážu byť sami so sebou, ani si nedoprajú čas, aby si urobili úprimný vnútorný dialóg sami so sebou a povedali si – čo je moje poslanie na tomto svete? Je to komplikované, asi tak, ako keď si idete nechať ušiť šaty – nemusia sedieť kamarátke, ani tej ďalšej. Každý si musí urobiť všetko na mieru sám a podľa vlastných potrieb.
Pýtali si niekedy aj vaše deti vzťahové rady?
Ani veľmi nie. Moje deti sú dosť suverénne, nepýtali sa. Ale ja som ich nevychovávala ani fackami, ani trestmi. Pri výchove mi bolo jasné, že nás deti kopírujú. Aj manžela som na to musela párkrát upozorniť, že chlapec ťa kopíruje. On bude robiť to, čo robíš ty. Nebolo treba hovoriť, ako sa sedí pri stole, že nebudeme piť kávu s lyžičkou v šálke. Boli to samozrejmé veci a deťom to vošlo pod kožu. Ale my sme si tiež museli dávať pozor, lebo veď človek robí chyby a niekedy aj vybuchne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že konflikty nemáme riešiť pred deťmi. Výbuch alebo hlasnejšia debata medzi manželmi je potrebná, pretože niekedy si niektorá strana neuvedomuje svoje hranice a ty musíš povedať – haló, prekročil si hranice. Ale nemali by byť pri tom deti. Nedorozumenia sa riešia mimo nich.
Nemáte tendencie rozdávať rady?
Na to si musím dávať veľký pozor, lebo tým, že niekedy dopredu tuším, ako čo bude, si to nemôžem dovoliť. Keď som robila reláciu Svokra, mala som tých ľudí dosť rýchlo prečítaných. Nie každý má ten dar, ale ja ho mám. Neviem, ako je to možné, prosto stačilo mi niekoľko viet a vedela som, z akého prostredia asi pochádzajú, aké sú ich potreby. A niečo som im musela povedať polopatisticky a nahlas, aby to obidvaja počuli. Iné veci som im zasa povedala na mojom životnom príklade, čo u mňa fungovalo a z čoho som mala osoh. Seba som uviedla ako príklad. Niekto sa vyslovene opýta – čo by si na mojom mieste robila ty? A už som aj otvorene povedala – dobre, ja nepoznám tvojho partnera, ale myslím si, že v tvojom veku a v tvojom postavení by si od neho isté veci nemusela trpieť. Napríklad že on je na materskej a ty chodíš do troch zamestnaní. Neviem, ale myslím si, že je to proti logike. Nie je hanba, aby tvoj muž umyl okná. To platilo voľakedy, že toto je mužská a toto ženská práca. Vždy ženám radím – muža najprv pekne nakŕm, aby nebol agresívny, pol hodiny počkaj, aby mu pomalinky začalo tráviť, a potom mu pekne pri kávičke povedz – počúvaj ma, keď sa chceme mať dobre alebo chceme spoločne tráviť voľný čas, tak sa o to musíme spoločne postarať. Ja aj s kolegyňami, ktoré sú o generáciu mladšie odo mňa, preberám rôzne veci a sú voči mne otvorenejšie ako voči vlastným rodičom. Ani s vlastnými deťmi nepreberám až také intímne témy.
Nikdy vám nenapadlo zriadiť si nejakú predmanželskú alebo manželskú poradňu?
Mohla by som, ale už som na to stará. Mne napadajú všelijaké veci, ale niečoho by som sa musela vzdať, aby som mohla pribrať do svojho života nejaký nový projekt. Keby som bola o 10-15 rokov mladšia, tak by som si v nejakej televízii vydupala reláciu, ako uvariť lacno a dobre. To je moja parketa. „Z fleku“ by som vedela urobiť nákup do stovky. Viem, že sú rodiny, ktoré nemajú viac, ale oni nevedia, že netreba ísť do obchodu každý deň, že treba urobiť plán na týždeň a nakúpiť. Lebo ten, kto má peniaze a pocit, že peniaze mu dali krídla, lieta a nešetrí, toho nechcem oslovovať. Toho nezaujíma, čo stojí obed a je mu je to jedno. Ale koľko ľudí máme na Slovensku, ktorým by to veľmi pomohlo. A hlavne mladým rodinám, ktoré nedostali dostatočný vzor doma, nenaučila ich mama gazdovať. Ja by som ich naučila, že keď máš deti, musíš variť doma. Musíš vedieť, že dieťa potrebuje ovocie aj zeleninu, ale aj rybičku či ovsené vločky. Potrebuje mať domáci koláčik a nie vonku napolitánku. Pekne ľudsky by som ich to naučila.
Ste najznámejšia televízna svokra, aká svokra ste v realite?
Myslím, že ideálna a veľmi dobrá, lebo si uvedomujem, že sa nemám do nich starať. Každý má právo na omyly a pády, tak nech pocítia aj následky svojich rozhodnutí. Hoci keď vidím, že sa vyberú nejakou nesprávnou cestou, veľmi ťažko to nesiem. Väčšinou už ako taký prorok vidím, kde to skončí, ale nemám právo im do toho hovoriť. Každý človek sa musí niekedy dostať aj na dno, ale každý si zaslúži druhú šancu. Hlavne ako rodič musím dať vždy šancu svojmu dieťaťu, musím ho prijať také, aké je. Ale keď o pomoc požiada, som tu preňho. Takže asi som dobrá svokra a deti s rodinami veľmi často pozývam k nám domov. Ja som nechala dom synovi, ďalšia dcéra je v zahraničí, najmladšia je moja suseda, býva vedľa nás. Chcela by som po sebe zanechať stopu a odkaz, čo znamená sila rodiny, súdržnosť. Pretože keď sa človeku darí, má peniaze, má dobrú robotu, ani si nespomenie na rodičov, na starých rodičov a na súrodencov už vonkoncom nie. A teraz si predstavte, že sa niečo stane. Nechcem povedať vojna ako na Ukrajine, ale povedzme choroby alebo iné veľké nešťastie. Vtedy potrebujete u niekoho zaklopať! A zrazu zistíte, že nemáte komu zaklopať... Veľmi dôležité sú aj dobré priateľstvá, ktoré už tiež veľmi nevidím. Nie je čas už ani na priateľstvo, ale na rodinu si musíme nájsť čas! V praxi to u mňa vyzerá takto – hneď ako zistím, že budem mať nejaké 2-3 dni voľna, okamžite pozývam rodinu ku mne do paneláka, kde jednu izbu obsadil môj muž, v druhej sme spravili šatník a tretia izba je moja. Ostala hala a obývačka, ktoré som spojila a tam dokážem posadiť 13-14 ľudí a nakŕmiť ich. V kuchyni urobím švédske stoly a oni sa veľmi tešia. A ja sa teším z toho, že potom všetci vylezieme na rozloženú sedačku, do prostriedku si uložíme našu pravnučku a debatujeme. Zrazu každý zabudne na problémy alebo naopak preberáme problémy a vzájomne si radíme. Hlavne moja najmladšia vie každého nasmerovať. Takže rodina si pomáha v príjemnom a dobrom prostredí s plným bruchom. Toto ich učím, že sa netreba báť časovej investície. Byť spolu nestojí tak veľa. Za stovku pohostím 13 ľudí a ešte im aj výslužky dám. Energia do toho vložená stojí za to! Verím, že si na spoločné stretnutia zvyknú, a keď už tu raz nebudem, povedia si, aké to bolo dobré a budú v tom pokračovať. Bola by som rada, lebo toto je to ľudské. To, čo sa vytráca z dnešných dní.
Čo možno vy sama považujete za najväčšiu chybu vo svojom živote?
Možno to vyznie banálne, ale párkrát som sa neriadila pocitom. Zle sa mi to hovorí, lebo keby to čítali moje staršie deti… Takto – každé dieťa chce mať pocit, že sa narodilo z lásky. Ja som po narodení môjho syna zaváhala a už vtedy som mala pocit, že som sa nie celkom správne vydala, že to nebol správny partner. Nielen pre vekový rozdiel, ale preto, že som bola jeho tretia manželka. Už vtedy som váhala, či som jediná v jeho živote, či je už ustálený. Potlačila som v sebe ten inštinkt a presvedčila samú seba, že sú to moje zlé odhady a mylné pocity – a narodila sa Scarlettka. Z mojej strany sa obidve deti narodili z lásky a potom ešte ďalších 5 rokov trvalo, kým som sa rozhodla muža opustiť. Lebo, znovu opakujem, u nás v rodine sa nikdy nerozvádzalo, v tých časoch to nebolo bežné ako dnes. A tiež som si hovorila, treba všetko urobiť pre záchranu manželstva, keď sme to už jeden druhému sľúbili, lebo dané slovo malo voľakedy veľkú váhu. U nás v rodine keď sa niečo sľúbilo, to sa muselo dodržať. Takže toto bola chyba, že som nepočúvala svoj vnútorný hlas. Ale zase som sa poučila. V 1976 som opustila prvého manžela a až o tri roky som sa vydala za terajšieho. A je pravda, že môj druhý manžel mi dal krídla. Jeho záujem. Toho chudáka som prelustrovala z každej strany, lebo žena s dvoma deťmi keď sa chce druhýkrát vydať, musí pozerať aj na deti, či to bude dobré aj pre nich a nielen pre ňu samú... A potom mám výčitky svedomia, že som poslúchla prvého manžela, ktorý ma prehováral, keď som chcela navštíviť babku v nemocnici, že nechoď, nechoď, stačí keď pôjdeš poobede. Hovorím, ale ja som jej sľúbila, že prídem doobeda. A keď som prišla poobede...
Nestihli ste...
Nestihla som. A babka ťažko umierala. Aj lekári povedali, že ma stále čakala. Toto sa nemá robiť a každému odkazujem, keď váš vnútorný hlas niečo hovorí, treba ho poslúchnuť. Odvtedy som sa tisíckrát babke ospravedlnila a mrzí ma to dodnes, lebo každý človek by mal byť vyprevadený na druhý svet. Tá ruka, ten dotyk má obrovskú silu a prináša úľavu. Zažila som odchádzanie môjho otca, držala som ho za ruku. A myslím si, že pokojne odišiel na druhý svet. On už nevedel reagovať, nevedel odpovedať, ale vnímal a počul. Lebo veď vieme, že človeku najprv odíde chuť do jedla, prestane piť, potom prestane vidieť, ale ten sluch je stále prítomný. To sú veci, ktoré človeka mrzia do smrti, že neurobil. Samozrejme, je veľa vecí, čo už nemôžeme napraviť, ale je presne toľko vecí, ktoré napraviť môžeme – teraz a hneď. Preto keď vás mrzí a často myslíte na to, že ste niekoho urazili alebo niečo urobili zle, tak sa prekonajte a povedzte prepáč, odpusť mi.
Ako sa cítite ako prababka?
Musím povedať, že keď som sa dozvedela, že budem prababka, bola som trošku v šoku. Vnučka otehotnela v 24 rokoch a mne sa to na dnešnú dobu zdalo skoro. Ale potom som si uvedomila, že ja som mala 21, keď sa narodil môj syn. Chvíľočku som váhala aj preto, že ich známosť nebola príliš dlhá. A potom som si povedala, že keď sa dvaja rozhodnú, chcú to bábo a chcú spolu žiť, oni si určite nájdu spôsob. A musím povedať, že z nich mám nádherný pocit. Takého starostlivého otecka ešte nevidela. A keď pozerám na pravnučku, som unesená.
Veľa sa bavíme o rodine, ale aj naša spoločnosť sa zmieta v arogancii a nepochopení. Aká výchova by jej pomohla?
No jedine keby rodičia boli dobrým príkladom svojim deťom. Žijeme dobu technického výbuchu, keď prítomnosť mobilov aj množstvo informácií pokrivili ľudské charaktery a ľudské potreby. Viem, že bez toho si už nevieme predstaviť život, ale umelo je diktované hrozné tempo a materializmus, čo vlastníš a čo máš. Neviem, ako to nazvať. Nie je to ani kapitalizmus, ale ani demokracia. Sme ako takí vlci. Ani nie sme úprimní voči sebe, všetci akosi za niečím utekáme, ale nevieme za čím a nie sme ani spokojní. Teraz hovorím „sme“, pričom ja som spokojná, lebo ja viem, kde je sever. Ale keď pozerám na tých mladých, tak nevidím a nepoznám riešenie. A nehanbím sa povedať, že ho neviem… Situácia u nás, ale aj svetová politika je dielom niekoľkých ľudí. To nie ľudia, oni nemajú problém medzi sebou. Nezáleží, či ste Nemec, Maďar, Japonec alebo Slovák. Ako keby niekoľko čertov, ktorí sa tu vynorili, nami manipulovali a my ich ako keby zmanipulovaní poslúchame. Takže ja len držím palce mladej generácii, nech niečo vymyslí, aby boli šťastní. A nielen v prítomnosti mobilov, ale aj v prítomnosti normálnych živých ľudí. Aby vedeli, čo je to objatie, aby znovu vedeli povedať prepáč, ďakujem, odpusť, lebo toto keď sa vytratí zo slovnej zásoby mladých, čo sa teda vytráca, tak potom to môžeme zabaliť. Potom sme už len stroje.
Zdroj foto: https://www.facebook.com/gizka.onova.52?locale=sk_SK
