Prvú októbrovú nedeľu šokovala Katarína Feldeková (46) nielen hudobný svet oznamom na sociálnej sieti, že jej manžel už hrá v nebi. Richard Šimurka, ktorý bol jej partnerom trinásť rokov, z toho vyše tri roky ako manžel, náhle zomrel na zástavu srdca v nedožitých 56 rokoch. Necelý týždeň po tragédii sa mladá vdova rozhodla podeliť sa s čitateľmi Nového Času Nedeľa o svoj žiaľ.
Stretli sme sa pri prechádzke so psom, vyzerá to tak, že žijete svoj život ďalej i napriek tragédii, ktorá vás pred pár dňami postihla.
Uvedomila som si, že nie som jediná, koho postihla strata blízkeho človeka. Každý z nás je v živote konfrontovaný so situáciou, že mu niekto zomrie, i keď toto bolo priskoro. Nezomrelo mi dieťa, čo, samozrejme, neznamená, že zľahčujem stratu partnera, zatiaľ mám naďalej pre koho žiť, mám rodičov, dcéru, hromadu priateľov, súrodencov a ľudí, ktorí dávajú veľkú silu. Rána sú ťažké, nevidieť ho v byte, kde sa všade povaľujú jeho veci, ovoniavam jeho ponožky, tričká, topánky a podobne, teším sa, akoby tu stále bol. Ale napokon si uvedomím prázdno, je to spôsob sebatrýznenia a hovorím si, nemá to zmysel. Rozum mi hovorí, čo je realita, ktorá je nemenná, jednoducho odišiel. Bol veľmi citlivý napríklad aj na mamu, ktorá má vyše 80 rokov a je v zdravotníckom zariadení, keďže potrebuje neustálu starostlivosť.
Vie o synovom odchode?
Neviem, čo do akej miery vníma, občas jej natáram hlúposti, že zajtra sa pôjdeme korčuľovať alebo plávať na Draždiak, usmieva sa, ale neviem, čo sa odohráva v jej mozgu. Samozrejme, kyticu som objednala aj za ňu, hoci na pohrebe nebude.
Dokážete sa vrátiť k tomu nedeľnému ránu, ako ste sa zobudili a čo ste zistili?
No, zobudila som sa niečo po šiestej. Predtým, v sobotu, sme mali s rodičmi perfektný deň, respektíve popoludnie. Ani neviem, prečo som robila rezne a šalát v sobotu, prečo som to nenechala na nedeľu. Večer sme prišli domov, ja som šla pomerne skoro spať, Riško ešte niečo robil na počítači, dala som mu pusu a on, že hneď som za tebou. Neviem, kedy prišiel, no ráno, keď som sa zobudila, už tam bolo len telo, Riško tam nebol. Uvedomila som si po chvíli, jeho telo bolo studené, meravé, bez známok života. Zavolala som na 112-ku, naraz všetko okolo mňa dialo nejako mechanicky. V jednej chvíli odniesli jeho telo, už sa nebudem s ním objímať, bozkávať, tancovať... Mali sme plány, chceli sme ísť k moru... Ja tam s ním pôjdem... Toto ma drží pri živote, je to celé smutné, že tu nie je, spomienky mi ostanú, bolesť časom ustane. V máji boli tri roky, čo sme boli manželia a predtým sme desať rokov spolu žili.
Po šoku prišla realita, keď ste to museli oznámiť rodičom, dcére, súrodencom...
V takejto chvíli mozog asi fungoval bez môjho vedomia a tak to bolo aj v nedeľu. Zavolala som 112, potom už klasický postup, už som vedela, že je mŕtvy, napriek tomu som sa opýtala, či sa už nedá nič robiť. Nečakane sa objavila u mňa sestra Ľubka, ktorá vlastne bola prvá, ja som medzitým volala do školy jeho kolegyni, že Riško v pondelok nepríde, neviem, prečo sa mi to zdalo dôležité. S Ľubkou sme potom šli k našim, tým som medzi vitamíny, ktoré im denne dávam, po dohode s naším rodinným lekárom namiešala aj lexaurín. Obedovali sme, ani neviem, kde som nabrala silu neplakať, robiť všetko mechanicky ako robot. Keď som mala pocit, že už sú pripravení, nenápadne som sa ich opýtala, či si spomínajú na komédiu Pane, vy jste vdova. Najprv nechápali, čo to splietam, potom som na nich vybľafla, že ten „pane“ som ja. To už nechápali vôbec, tak som im na rovinu povedala, že Riško zomrel. Mama začala kričať, čo zomrel, ako umrel, otec ten sa asi trikrát spýtal, že hádam je v nemocnici, kde robia všetko preto, aby ho zachránili. Tak som im pomaly pokojne vysvetlila, že nikto nič nerobí, lebo ho odniesla rovno pohrebná služba. Vtedy to doľahlo aj na mňa, som sa rozplakala. Do večera som bola u rodičov, potom sa nám zase uľavilo, vedeli sme sa rozprávať aj o inom.
Zvládli ste ísť večer do bytu a spať tam sama?
Zavolala som sestre Aničke a bratovi Martinovi do Prahy, ktorí zrušili celý svoj program a vybrali sa za mnou, lenže za Prahou sa Martinovi pokazilo auto, tak Aničku posadil na vlak a prišla, on si riešil auto. Anička spala u mňa prvú noc, veľmi mi pomohla, potom prišla zase kamarátka a tretiu noc som zvládla sama. Nechcem nikoho otravovať, nechcem aby ma niekto ľutoval, takže je fajn, že viem byť sama so svojím žiaľom, prijala som, čo sa stalo, som extrovert, pomáha mi aj toto – vyrozprávať sa. Pravdou je, že mám niekoľko stoviek neprijatých hovorov, ale naozaj nemám čas s každým hovoriť, lebo treba povybavovať veci okolo pohrebu, poodvolávať, čo mal rozpracované.
Dopoludnia v nedeľu ste na sociálnu sieť umiestnili status o jeho odchode...
Som extrovert a nechcela som, aby to tam dal niekto iný, pretože podobné správy sa šíria rýchlosťou blesku. Mnohí to odsudzujú, ale rada sa podelím aj s radosťami, aj so žiaľom na Facebooku a nevyhodí ma z rytmu ani hejtovanie. Mne to pomáha. Ale už sa krotím, lebo to ubližuje mojej rodine.
Richarda nazývate mužom svojho života, vyslovujete mu nekonečnú lásku, ale váš vzťah asi nebol vždy len prechádzkou ružovou záhradou.
Ak to niekto tvrdí, že jeho vzťah taký je, klame alebo má chorý vzťah, lebo podľa mňa nie normálne, aby sa partneri, manželia nepohádali. Všade príde k výmene názorov, nebolo to inak ani u nás. Ja som prchká, precitlivená, ťažko viem narátať do desať a potom reagovať, mám s tým veľký problém, však som aj prepadávala z matematiky. Ale snažím sa to učiť, byť menej hysterická, naozaj aj narátať do tých desať a potom reagovať. Riško mi neskutočne pomáhal, učil ma to a práve aj tými našimi hádkami. Bol láskavý, trpezlivý, toleroval moje výbuchy a vyriešil naše konflikty svojím neskutočným pokojom. Odpúšťal mi, aj keď som zavesila na Facebook niečo o nás dvoch ako napríklad, že som nemala v živote stretnúť žiadneho chlapa, čo som, samozrejme, aj rýchlo zmazala, ale už si to stihlo prečítať niekoľko stoviek ľudí a vytiahli to na mňa v médiách vraj aj teraz.
Mal vlastnosť, ktorá vám mimoriadne prekážala?
Viem, že ma veľmi rozmaznával, všetko mi doprial, vôbec ma nevychovával. Veľa ma však naučil aj v živote, aj v hudbe, viedol ma k tomu svojmu duševnému pokoju, láskavosti, vyrovnanosti. Tolerancii, ktorej mal naozaj na rozdávanie, a ďakujem, že som mohla prežiť s ním tie roky.
Uvedomujete si status – som vdova?
Pokiaľ nie som čierna vdova (úsmev). Je to len slovo, som vdova. Keď aj teraz naši, ktorí ho milovali a som u nich každý deň, smútia, potrebujem niečo „zavaliť“, aby som na chvíľu odvrátila pozornosť, tak som im povedala – konečne som v rodine v niečom prvá – som prvá vdova! A to som sa posledná vydávala.
Čo vás po desiatich rokoch inšpirovalo, aby ste spolužitie spečatili svadbou?
Svadbu som dostala za odmenu, že desať rokov som sa správala tak, že to so mnou vydržal (smiech). Na desiate výročie som prišla z práce, dal mi takú taštičku, kde bol prstienok, medzi rečou poznamenal, teda ak chceš, zoberieš si ma za muža? Žiadne pokľaky, oficiality len tak. A ja som súhlasila. No dlho to netrvalo. Svadbu sme mali pomerne divokú, recesiu, v bielych skafandroch, lebo bola pandémia, ale mám rada, keď som iná. Rozmýšľala som, že aj na pohreb, ktorý bude v stredu v krematóriu, by som šla v tom svadobnom skafandri, ale dcéra Anička ma zahriakla, že toto by si nám a Riškovi neurobila.
Ako vidíte svoju budúcnosť?
Ružovo. So spomienkami, ktoré mi po Riškovi ostali, môžem byť len šťastná, aj keď, žiaľ, bez jeho prítomnosti. Chcem žiť, chcem spievať, chcem učiť, všetko nielen kvôli sebe, ale aj kvôli dcére, rodičom, ktorí ma potrebujú silnú a našťastie nemusím sa premáhať. Snažím sa celú situáciu brať racionálne, v podstate sa aj teším, ako budem zúročovať všetko, čo mi tu zanechal, čo ma naučil, aby som niesla jeho posolstvo ďalej. Telo odišlo, ale jeho duša tu je a zostane po ňom veľa práce. Hral s Robom Grigorovom v Midi, s Petrom Nagyom v Indigu, v Eláne, s Hexom, so Szidi Tobias, roky ma sprevádzal na koncertoch, precestovali sme republiku, ostali tu po ňom skladby a budem pokračovať aj v spievaní. Verím, že s otcom dokončíme program venovaný Hane Hegerovej s názvom Carmen, piesne mám naštudované, napokon aj Riško by tak chcel. Aj si podebatujem s ním, ja nepočujem, ale cítim jeho odpovede, dokonca ho počujem smiať sa, keď robím hlúposti, a tých nie je málo. Napríklad som sadla do auta a nechápala som, prečo nejde, chcela som volať odťahovku a napokon som zistila, že nemám v zapaľovaní kľúč. Zmätkov teda narobím neúrekom, ale napriek tomu verím, že sa stretneme tam, kde je teraz so svojím kamarátom, trubkárom Maťkom Ďurdinom († 40), skvelým hudobníkom, so svojím ockom a budeme spolu tancovať a bozkávať sa.
Zdroj foto: akf, Gt, ancn
3
