3Marta Kubišová (82) je speváčka neopakovateľných piesní, napriek tomu tvrdí, že spev nebol nikdy jej sen ani priorita. Pre Nový Čas Nedeľa prehovorila o tom, čo považuje za vrchol kariéry, aj o tom, ako sa jej aktuálne darí.
Máte za sebou turné, síce nie v pravom slova zmysle, lebo ste nespievali, ale chodili na besedy, kde ste sa s moderátorom rozprávali o svojej kariére a živote. Ako vnímate takéto vystúpenia?
Veľmi dobre, teším sa, lebo ma to vytiahlo medzi ľudí. Koncertovať som prestala pred siedmimi rokmi, keď ma zradili kolená, bolesti boli strašné, nevládala som stáť na javisku. Skúšala som to aj odsedieť alebo sa opierať o barovú stoličku, ale to bolo tiež veľmi únavné, lebo je tam neprirodzená poloha tela, tlačíte si na bránicu a nespieva sa pohodlne. Našťastie som nemusela ísť na operáciu, rôzne obstreky a procedúry spôsobili, že ľavé koleno mám úplne v poriadku, ale pravé stále bolí a štrajkuje, tak radšej na javisku posedím a podebatujem. Spievala som do 75-ky a myslím, že to nie je málo. Boli to príjemné posedenia a veľmi sa z nich teším. Necestujem ďaleko, tak do 100 kilometrov od Prahy.
Začiatkom novembra ste oslávili 82. narodeniny, ako sa máte takto krátko po osemdesiatke?
Ten môj zdravotný stav nie je na jednotku, ale zatiaľ aj vystúpenia dopadli vždy dobre, hoci niekedy ráno som mala pocit, že nikam nepôjdem. Keď už človek vylezie z postele a vie, že ho niečo pekné čaká, telo sa dokáže zmobilizovať. Naučila som sa byť pomalšia než som, vraj mám veľa chodiť, ale koleno nedovolí, tak ani sama neviem (smiech).
Snívali ste odmalička, že budete speváčka?
Absolútne nikdy, ani mi to nenapadlo. Jednoducho som si raz chcela vyskúšať len tak, ako funguje spievanie do mikrofónu a zaujalo to Honzu Schneidra, ktorý mi napísal veľa textov. Ponúkol mi spievanie, naraz začali chodiť ponuky a rozbehlo sa to. Mal priateľský vzťah s ľuďmi z Rokoka, poradil mi, kam mám ísť a ja som mu dôverovala, veľmi mi pomohol.
Čo vám teraz zaberá čas, keď sa na besedy už nemusíte chystať?
Mám dve zvieratká, osemnásťročného kocúra a deväťročnú yorkšírku, tak sa s nimi zabávam, kŕmim ich. Musím dávať pozor, aby som mala doma dostatok potravín, o to sa stará moja dcéra Káťa (45), ktorá ma zásobuje, aby mi nechýbal chlieb, mlieko, káva a iné základné potraviny. Varím si zatiaľ sama, aj poupratovať si dokážem, takže domácnosť mi zaberá dosť času, vzhľadom na to, že všetko mi už trvá trochu dlhšie. Vypijem denne dve-tri kávy, napriek tomu musím zaklopať, že dobre spím, aj keď sa stane, že niekedy sa v noci zobudím a hodinku-dve neviem zaspať. Ale nikdy nevstanem, nejdem čítať alebo pozerať televíziu, ale počkám, kým príde spánok.
Máte niečo, čo považujete za vrchol kariéry?
Na toto neviem jednoznačne odpovedať. Len ma niekedy prekvapuje, kto všetko sa dokáže dostať dnes k môjmu telefónnemu číslu, dohodneme si trebárs rozhovor a on sa potom vôbec neozve. Stalo sa mi to aj pred pár dňami, čakám a nič. Ja si všetko zapisujem, žiaľ, mená nie, asi to budem musieť robiť poctivejšie, že nielen dátum a čas, ale aj meno a médium, aby som vedela, kto je neseriózny. Pritom mám aj ja svoj program, napríklad lekárov. Alebo program s dcérou a potom čakám a nič.
Na druhej strane vás teší, že aj po toľkých rokoch a vo vašom veku je stále o vaše rozprávanie záujem...
Áno, ale keď je toho veľa, potom je to aj únavné, ako som spomenula, už 7 rokov nekoncertujem a stále chcú o mne články a rozhovory so mnou.
Ako vnímate dnes obdobie, keď vám zakázali spievať?
To je veľmi dávno – 1969 – 1970! Mne to nikto ani neoznámil, dodnes mi to nik nevysvetlil. Len ľudia mi hovorili, čo sa deje, vás vôbec nevysielajú v rádiách, v televízii, ja som len mávla rukou, nevnímala som to. Prebudenie a realita prišli s faktom, že naraz ma prestali volať aj koncertovať, vtedy som pochopila, že sa niečo deje, ale nemala som sa koho ani opýtať. Tak som sa zamestnala v stavebníctve, kde som bola veľmi spokojná a hlavne som mala peniaze na živobytie.
Javisko a diváci vám nechýbali?
Nie, budete sa čudovať, ale naozaj nie. Nezvyknem očakávať a plakať za tým, čo nemôžem mať, skôr sa napriek všetkému dokážem tešiť z toho, čo je. A tá práca ma naozaj bavila, ja som asi nebola taká speváčka v pravom slova zmysle, že som závislá od spievania, od úspechov, ale prispôsobila som sa tomu, čo bolo.
Predsa len, ostalo vám nejaké kamarátstvo z hudobnej brandže z mladosti a z čias, keď ste žali úspechy?
Najlepší kamarát je určite Vašek Neckář, s ktorým si telefonujeme. S Helenou Vondráčkovou sme sa, žiaľ, kvôli jej mužovi dostali do sporu, ktorý sa ťahal sedem rokov po súdoch. Je mi to ľúto, ale čo urobíte, láska je láska, Helena kvôli nej obetovala kamarátstvo a napokon i rodinu. Išlo o spoločné turné Vondráčkovej, Neckářa a mňa pri príležitosti 40.výročia vzniku skupiny Golden Kids, no nikdy sme žiadnu zmluvu nepodpísali a ja som od toho odstúpila, lebo podmienky manžela Heleny boli neprijateľné. Jej manžel potom chcel, aby som uhradila jemu vzniknutú škodu 1,3 milióna českých korún, tak som sa súdne bránila a vyhrala som, čo bola skvelá satisfakcia. Napokon však oni zarobili, lebo urobil turné samotnej Heleny s hosťami, ale súdiť sa sedem rokov nebolo príjemné.
Prezraďte, ako je na tom teda Vašek Neckář, porušil koncerty...
Bol veľmi chorý, ale teraz sa zotavil a chystá sa zase na javisko, ale nie veľa, len čo mu bude robiť radosť.
