Hoci ju dodnes mnohí spájajú najmä so šlágrom Mendocino, hviezda slovenskej popmusic Oľga Szabová (82) naspievala ďalších vyše 200 piesní v rozhlase, vystupovala na Bratislavskej lýre, 22 rokov pôsobila v zahraničných angažmánoch. Speváčka hitov Dávno, tak dávno, Keď ma pobozkáš, Oblaky, oblaky a mnohých ďalších je pre vážnu chorobu tri roky pripútaná na lôžko a invalidný vozík. Navštívili sme ju v domčeku v Podunajských Biskupiciach, kde žije so synom Jurajom (60) a spoločnosť jej robí psík z útulku.
Tak ako teraz, ani v minulosti ste sa nebránili hovoriť o tom, čo zlé vám osud nadelil. V minulosti ste sa už s nepríjemnou chorobou stretli, mali ste rakovinu hrubého čreva, čo vás trápi teraz?
Je to už viac než dvadsať rokov. Absolvovala som ťažkú operáciu, lebo som na tom bola veľmi zle. Pán doktor, ktorý ma vtedy operoval, bol veľký špecialista, dôverovala som mu. Iní lekári chodili za mnou do izby a utešovali ma: Pani Velčovská, ste v dobrých rukách, keby moja mama alebo moja žena takto ochorela, dám ich operovať len tomuto lekárovi! Zvládla som operáciu, ožarovanie, chemoterapiu. Chodila som často na lekárske prehliadky, nielen kvôli prekonanej rakovine, ale aj operácii bedrového kĺbu, pri ktorej mi čosi v nohe poškodili a odvtedy to so mnou ide dolu vodou. Noha zostala nefunkčná a zostala som na vozíku. No a pri tých prehliadkach mi zistili osteoporózu.
Koľko rokov ste mali, keď vám diagnostikovali osteoporózu?
Niečo cez šesťdesiat. Už vtedy som bola v dezolátnom stave. Bola som u vynikajúceho lekára, špecialistu v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Urobil mi vyšetrenia, röntgen a diagnostikoval mi osteoporózu. Lekári mi povedali, že sa boja, že jedného dňa sa mi chrbtica zroluje ako rebrík a zostane zo mňa malý trpaslík! Predpísali mi lieky, injekcie, zmenila som stravu – syr a rybu mám na tanieri oveľa častejšie než predtým. Povedali mi, čo mám robiť, na čo si mám dávať pozor. Nesmiem niesť nič ťažké v rukách, keď cvičím, tak len veľmi opatrne. S pribúdajúcim vekom a inými komplikáciami sa to zhoršuje. Mala som však šťastie na lekárov, boli to všetko milí ľudia, veľmi sa mi snažili pomôcť. Bola som v tom čase sedem týždňov na liečení v Kováčovej.
Pomohlo vám liečenie? Zlepšilo sa to?
Tam ma dali tak dokopy, že som už vedela prejsť kúsok aj bez vozíka! Ošetrovateľ ma zobral do záhrady, postavila som sa z vozíka, on ho tlačil pred sebou a ja som išla veľký kus popri ňom. Nevládala som však ísť dlhšie, o chvíľu som už prosila, aby sme si sadli na lavičku. Oddýchli sme si a išli sme ďalej. V kúpeľoch bol veľmi milý personál, to si neviete predstaviť... Nie preto, lebo som Oľga Szabová, tak sa správali ku všetkým. Prišla som však domov a tým sa to vlastne skoro všetko skončilo.
Prečo? Prestali ste rehabilitovať, cvičiť?
Doma som nemala tie možnosti, ktoré som mala na liečení. Lenže lekári aj fyzioterapeuti sa môžu akokoľvek snažiť, ale čo keď ja som naozaj v dezolátnom stave! Pri tretej operácii mi vybrali bedrový kĺb, lebo už neplnil svoju funkciu. Takže tam nemám nič, len mi nejako dali dokopy svaly a hotovo.
Osteoporóza spočiatku nebolí, v tom je jej zákernosť. Sama ste povedali, že vám ju diagnostikovali v pokročilom štádiu. Cítite sa dnes inak ako pred rokmi?
Máte pravdu, najprv to bolo úplne v pohode. Cvičila som so všelijakými pomôckami. Ale potom začali ukrutné bolesti a už som nevládala cvičiť. Skúšala som sa zbaviť bolesti akupunktúrou – nepomohlo. Dnes už beriem trikrát denne lieky. To tiež nie je dobré, ale bez nich neviem vydržať. To cítiš každý kĺb! Viete, aké som mala pekné prsty na rukách? A teraz – to už je do truhly... Stalo sa to akoby zo dňa na deň, odrazu som si len všimla, aké ja mám preboha ruky?! Akoby som cez noc ostarla o roky... Nuž, ale je to na mieste, už mám dosť rokov, dosť som prežila. 82 rokov je slušný výkon.
Psychika robí veľa, keď je človeku ťažko, opustí sa. Myslíte si, že keby ste mohli ešte spievať, vystupovať, aj choroba by ustúpila?
Psychika robí veľmi veľa! Kým som účinkovala, kým som bola schopná ísť do záhrady, kým k nám na návštevu prišli priatelia, bolo všetko oveľa lepšie. Nahrala som vďaka Ottovi Weiterovi pre televíziu niekoľko pesničiek aj s klipom, chodili sme spolu vystupovať. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť, obliekla som sa a išla! No a potom, keď aj toto prestalo, tak som padala do tmy... Mám jedinú priateľku, s ktorou som vyrastala, Eriku Fuzákovú z Rače, s ktorou si niekoľkokrát do dňa telefonujeme: Dobré ránko, ako si sa vyspala? Čo obeduješ? Čo pozeráš v televízii? Viete, ako dve baby, ktoré si rady poklebetia. To je jediná žena, ktorá mi zostala verná. Ostatní postupne odpadávali z môjho života. Mám syna Jurka, vnučku Peťku od nebohého syna Petríka, aj ročnú pravnučku Miu. Chodia za mnou, vždy sa veľmi poteším, keď prídu.
Život sa s vami nemazná. Po tom, čo ste v lete 2011 prišli o syna Petra († 45) a neskôr aj o manžela, známeho kapelníka Juraja Velčovského († 76). Ako sa dá zvládnuť toľko nešťastia?
Veľmi ťažko, keď vám zomrie dieťa, s takým niečím sa nedá zmieriť. Petrík dostal tri mesiace po svadbe mozgovú príhodu, prišli záchranári a skonštatovali, že pravdepodobne už nežije. Ale aj tak ho ešte oživovali v sanitke aj v nemocnici. Na jeho šťastie alebo nešťastie – neviem – ho oživili. Žil ešte deväť rokov skrútený na posteli... Prekonal zápal mozgových blán a zápal pľúc. Dvakrát do týždňa som za ním jazdila do liečebne v Krškanoch pri Leviciach, urobila som týždenne 600 kilometrov. Medzitým ochorel aj manžel, dostal mozgovú príhodu a musela som ho polohovať niekoľkokrát denne aj v noci. Odniesla si to moja chrbtica. Keď môj muž zomrel, dennodenne sa tu vystriedalo množstvo ľudí. Ako keby ma ľutovali.. Je pravda, že videli ako trpím. Život sa mi naraz otočil strašným smerom. To bol pre mňa koniec. Stratila som niť života. Nie kvôli mojej chorobe, ale kvôli ľuďom, čo okolo mňa odchádzali zo sveta.
Niet sa čo čudovať, prežili ste s manželom polstoročie...
Bola som 56 rokov Jurajovou ženou, zvykla som si na to životné tempo. Vlastne ma ako hudobník a kapelník viedol od mojich 14-15 rokov a vyviedol ma až úplne hore. Viac som hádam ani nemohla ako speváčka dosiahnuť. Nemám na mysli nejaké tituly či ocenenia, na tom mi nikdy nezáležalo. Ľudia ma mali radi, to bolo najviac. Nepatrila som k tým, čo išli na lýru preto, že vyhrajú cenu.
Ani v kútiku duše? Každý chce vyhrať...
Ja som išla všade s radosťou, že sa tam vôbec zúčastňujem. Výhra pre mňa nebola dôležitá. Odspievala som pesničku a už ma nebolo, hajde do šatne medzi ostatných a už sme blbli! Boli to krásne časy... Jeden deň som získala cenu, potešila som sa a na druhý deň sme fungovali ako bežná rodina. Nikdy som nerobila nič preto, aby som sa stala populárnou. Za to môžem ďakovať svojmu mužovi, ktorý mi písal také krásne pesničky. Na jednej strane zo mňa urobil hviezdu, na druhej strane dozeral na to, aby som neuletela.
Dnes asi s nostalgiou spomínate na časy, keď ste patrili k najväčším hviezdam slovenskej popmusic.
Keď som mala koncert, sály boli zaplnené do posledného miestečka, ba aj navyše. Keď dnes niekto povie, že mal standing ovation, len sa pousmejem – toto som na koncertoch zažívala každý raz. Len som začala spievať, ľudia spoznali pesničku a už tlieskali. Ešte kým som zostala pripútaná na lôžko, stihla som absolvovať veľmi pekný koncert s Norikou Blahovou v bratislavskom V-klube. Obe sme oslavovali 80 rokov, ja som o rok staršia, oslávili sme to neskôr spoločne. To bolo také nádherné, ešte žil skvelý hudobník Braňo Hronec, bolo tam plno muzikantov, spevákov...
V 90. rokoch sa v televízii vysielala pesničková relácia Repete so skvelým moderátorom Ivanom Krajíčkom († 57). Účinkovali ste tam aj vy. Rada na to spomínate?
Bolo to nádherné obdobie. Nezaoberali sme sa pesničkami, my sme sa stále objímali, na javisku aj za javiskom. Tešili sme sa, že sme zase spolu, potom sme išli do kaviarne na panáka, na kávu. Bola to úžasná eufória, radosť. Niečo neopísateľné. Sály boli preplnené, ľudia stáli aj po bokoch. Na Repete sa nedá zabudnúť. Pred niekoľkými rokmi, to už som bola na vozíku, ma pozvali do Chart Show. Potešila som sa, akurát mi bolo ľúto, že zas chceli, aby som zaspievala Mendocino. Pritom mám toľko iných krásnych pesničiek! Ale povedala som si, buď rada, že tam vôbec ideš, drž zobák a krok!
Prijali by ste ešte aj dnes pozvanie na vystúpenie? Zvládli by ste to?
Pred časom ma oslovil redaktor z rozhlasu Martin Jurčo, ktorý robil som mnou pesničkový program. Vrátila som sa v spomienkach na festivaly, pospomínala som si na všetko to krásne, čo som ako speváčka prežila. Pred rokmi som bola spievať v Detve, to už som bola na vozíku. Sála bola nabitá do posledného miestečka. Ľudia stáli aj popri stenách. Po koncerte, keď som sa lúčila, ľudia plakali. Keď som to videla, začala som plakať aj ja. Hovorím im: Neplačte, lebo aj ja budem... Ale plakali sme ďalej, ja na javisku, ľudia v hľadisku. To si neviete predstaviť, akú injekciu energie som dostala! Ja by som vystupovala aj na vozíku, ale, žiaľ, už nie sú ponuky. Pravda je, že potom som dva dni ako zbitý pes, ale stojí to za to. Len môj syn sa pýta – mama toto ty potrebuješ?! Odpoviem: Potrebujem! Ak by ma niekto oslovil, išla by som. Všetky moje sily by som pozbierala, aby som toto ešte mohla absolvovať. Pretože už sa všetko kráti, aj ten môj život.
Chodievate občas aj medzi ľudí? Lebo byť celý čas len doma, na posteli, to nie je príjemná predstava...
Tak ako som už povedala – ja som tu, ležím a čakám na smrť. Už nič nechcem, len aby som ešte žila pre môjho syna, aby Jurko nezostal sám. Čo už mám robiť?! Tak si tu ležím, pozerám televíziu dlho do noci. Keď sa nadránom televízor vypne, myšlienkami sa vraciam ďaleko dozadu. Premýšľam, bilancujem... Všetci sú mŕtvi, môj syn Petrík, môj muž Jurko, celá kapela... Z kapely žijeme len ja a Dušan Grúň. Preberám v spomienkach človeka po človeku, ako pomaličky odchádzajú z tohto sveta, a to je strašné. Ale aby som len nefňukala, nie je to len zlé. Napokon aj na zlé si človek časom zvykne. Z času na čas ideme spolu so synom Jurkom na nákup do obchodu, samozrejme, ja na vozíku. Neďaleko domu máme vynikajúcu cukráreň, tak si tam sadneme, dáme si kávičku, po jednom zákusku... A deň je hneď krajší.
Zdroj foto: anc, aos
5
