Karol Konárik (75) si servítku pred ústa rozhodne nedáva. Zažil slávne časy ako spevák, úspešné aj ako podnikateľ, dnes sa len prechádza, kontroluje, občas si zaspieva pre potešenie svoje i svojich poslucháčov. V otvorenom rozhovore priznal, ako to bolo s privatizáciou aj ako ho politika nebavila.
Nedávno ste oslávili krásne jubileum – 75. narodeniny, ako sa máte?
Sedím na „konáriku“ a je mi dobre (smiech). Užívam si svoj „švajčiarsky dôchodok“. Viete, na dôchodok si musí každý našetriť sám, ak ho chce mať, nikto iný to za vás neurobí. Zachytili ste ma akurát doma, lebo už zajtra odchádzam do Chorvátska, kde pobudnem do konca augusta. Milujem more, nasávam tam neskutočnú energiu, stačí mi sedieť na terase, dívať sa na more, počúvať ho, ako šumí... Potom doň skočiť a nevnímať nič, len jeho šum, pozorovať vlny, niečo nádherné... Bol som si teraz zaspievať na dvoch koncertoch a ostatné odriekam, lebo treba vedieť aj oddychovať. Ľudia majú tendenciu sťažovať sa, ako je zle, ako sa to nedá. Ja si myslím, že aj keď nie všetko, veľa vecí sa dá, len treba vysúkať rukávy a ísť na vec.
Tak dobre vás platia, že sa vám oplatí z Chorvátska prísť stovky kilometrov autom na Slovensko zaspievať?
Nie som odkázaný na honoráre, robím to pre svoju radosť a radosť poslucháčov. Honorár ide na technika, ktorý ma ozvučuje, keď som unavený, aj šoféruje, ja mám svoj dôchodok, ktorý mi stačí. Chápem aj spevákov, ktorí sú na to odkázaní, sú aj svadboví umelci, že za polievku, rezeň a za pár euro zaspievajú. Potom sú umelci, ktorí pýtajú honoráre, že sa mi z toho až hlava krúti. Žijú z toho, zarábajú si na ten dôchodok, chcú mať dobré autá, domy...
Aký máte vzťah k oslavám s pribúdajúcimi rokmi? Niekto si povie, čo už je na 75-ke na oslavu?
Oslávil som aj 70-ku, kde som povedal – nenoste mi dary, tu je transparentný účet na detskú onkológiu, prispejte tam. Ja som zaspieval, kolegovia zaspievali mne, peniaze sme odovzdali a bolo. Teraz pribudlo päť rokov, zopakovali sme si to. Samozrejme, aj ja pociťujem roky, oddychujem, občas si zaspievam. Deti pracujú, pokračujú v tom, čo som vybudoval, občas ich nenápadne skontrolujem. Bol som si nedávno zaspievať v Mojši, kde bolo tisíc ľudí, oslovím ich pekne – chlapci, dievčatá, pritom sú to moji rovesníci, niektorí možno o niečo mladší a takto si odovzdáme vzájomne radosť.
Kedy ste si vy uvedomili, že treba myslieť a šetriť na dôchodok?
Mal som 27 rokov, keď som sa ženil, vtedy nebolo ľahké dostať byt, keď ste slobodný, tak som sa oženil. Zarábal som v zahraničí tuzexové bony, ktoré som menil, kúpil som si pozemok a začal stavať dom, lebo som vedel, že chcem rodinu a tá musí niekde bývať. Tak by mal rozmýšľať každý. A nezabúdať, že raz bude dôchodok.
Išli ste v duchu hesla – najprv fara, potom Mara...
Presne tak, to je základ. Čo som zarobil, som mohol míňať, ale nerozhadzoval som, našetril som, investoval do domu, Najprv sme mali s manželkou jednu izbičku, postupne druhú a tak sme fungovali. Bolo to krásne, romantické, pracovala ako doktorka, chodila pešo vyše kilometra do práce, medzitým odovzdala dcéry do škôlky, po práci ich vybrala, v blate, v snehu s nákupmi pešo s nimi domov. Lebo ja som spieval zahraničí. Ktorá mladá žena by to dnes robila? Všetci si zvykli, že v socializme sme mali všetko zadarmo, ale to nejde, učiteľov, lekárov, sanitky, to všetko treba platiť. A odkiaľ? Od štátu sa nedá čakať.
Čo myslíte, prečo nastal tento trend sťažovania sa? Ľudia akoby sa báli pochváliť, že sa im niečo podarilo, že im niečo vyšlo?
Reklamy, bulvár a rôzne iné vplyvy spôsobili, že ľudia sa zbytočne zaoberajú nepodstatnými vecami a akoby sa báli úprimnosti. Prevláda herectvo, netreba sa báť povedať, som šťastný, lebo som zdravý a mám sa dobre, chutí mi jesť, môžem si vypiť pohár dobrého vínka, zaspievať si. Ľudia nariekajú, že mladí idú do zahraničia, ja by som tam poslal všetkých, aby sa naučili pracovať, že peniaze si treba zaslúžiť, lebo tu sú podpory, vyberajú si roboty, to nechcem robiť, a vonku sú pravidlá prísne. Nezoberieš robotu, nedostaneš dávky. Potrebujete pokosiť záhradu – nemá kto. Že je nezamestnanosť? Pritom sú desiatky tisíc ľudí bez roboty, a robiť nemá kto. Vo Švajčiarsku aj v iných krajinách si po škole do troch mesiacov musíte nájsť adekvátnu robotu, ak nie, musíte zobrať, čo vám ponúknu, a ak nechcete – nech sa páči, nedostanete žiadne peniaze.
Vy sa nesťažujete – máte rodinu, ktorá sa vám rozrastá, ste zdravý...
Zatiaľ. Naozaj sa teším z každého dňa, z každej minúty. Mám štyri deti, osem vnúčat, je to úžasné. Človek naozaj má radosť z toho, že sú tí mladí šťastní, spokojní, a keď počúvam o rozchodoch, nešťastiach, ktoré s nimi prichádzajú, ani si to nechcem pripúšťať. Ja pochádzam z chudobnej rodiny, moji rodičia nemali z čoho šetriť. Pochádzam z najslávnejšej dediny – Višňové, lebo nikde na svete sa nepodarilo vytunelovať tunel, len práve v mojej rodnej dedine (smiech).
Do povedomia širokej verejnosti ste sa zapísali ako spevák. Ako to prijali rodičia, že študujete na konzervatóriu spev a budete komediant?
Mama sa veľmi tešila, bola by dala aj posledné, aby som mohol spievať, predali kravu a kúpili mi harmoniku. Aj klavír som študoval, ale mňa tá teória nebavila, ja som chcel žiť, baliť kočky, aby počuli, ako spievam (smiech). Spev ma chytil a drží ma dodnes. Keď som začal stavať dom, mama organizovala robotníkov, lebo neboli firmy, ale pomáhal každý v dedine, kto vedel niečo robiť. Potom som zistil, že je dopyt po hudobných kazetách, tak som zainvestoval do prvých strojov na ich rozmnožovanie a v garáži sme to robili, balili, vozil som to do Opusu a Supraphonu, lebo nestíhali. Neskôr som rozbehol minilaby, kde sa tlačili fotografie. Zase dobrá investícia...
S jedlom rastie chuť a kazety a fotografie vás už neuspokojovali.
Potom prišla vláda Jána Čarnogurského, začínala sa privatizácia, a keďže som mal kapitál, kúpil som prvý pivovar v Martine. Opustil som kapelu, lebo na spievanie nebolo času. Keď v roku 1994 začali mítingy Vladimíra Mečiara, tak som spieval a neodolal som Vladovej ponuke stať sa poslancom. Priznám sa, nebavilo ma to, len som tam sedel do počtu, ale bola to pre mňa škola nazrieť do toho politického kotla. Bola závisť, ktorá pretrváva dodnes, ale pre mňa je najdôležitejšie, že som nikomu nezostal nič dlžný – ani štátu, ani zamestnancom, môžem chodiť hrdo po ulici aj na javiská. Keď platím dane, slzy mi tečú, ale spím pokojne, že mi NAKA nevykopne dvere, a to som naučil aj moje deti. Prajem každému, lebo čím viac praješ, tým viac je tebe dopriate.
Čo nám prezradíte o vašich štyroch deťoch?
Idú v našich šľapajach, hlavne matky, ktorá vyštudovala medicínu, potom pokračovala ďalej v atestáciách a je skvelá internistka. Katka, najstaršia, riadi náš hotel Kaskády, pokojne by mohla prednášať na vysokej škole, je ekonómka, má plánované hospodárstvo, ktoré málokto robí, preto to funguje. Monika skončila právo s červeným diplomom, ani neviem ako, len s ním prišla domov. Syn je inžinier, dal sa na developerstvo, teraz stavia na Donovaloch, riadi na Sliači golfový areál, je to tam krásne. Najmladší Marián sa vo Vlkanovej zaoberá trvanlivým jedlom, ktoré vydrží asi 6 mesiacov. Priznám sa, nevyznám sa v tom, ale viem, že otvára trh aj v Česku a Maďarsku. Ja prídem, poprechádzam sa, popozerám, dám si kávičku, pripomeniem im, aby nezabudli na zamestnancov. Keď som ja zamestnával ľudí a bol splnený plán, dostali trinásty plat, odmeny, benefity... Robo Kazík im zaspieval, dostali obálky a bolo to nádherné. Ale musel som sa učiť, čo je to slad, výrobné linky a podobne. A hlavne sa obklopiť múdrymi ľuďmi, lebo keď sa obklopíš sprostými, budeš ešte sprostejší aj ty (smiech)!
Ako vnímate odchody svojich kolegov, naspievali ste nádherný duet s Robom Kazíkom († 73), pieseň má názov Život je boj. Žiaľ, pred tromi rokmi nás Robo Kazík náhle opustil...
Dodnes pýtajú odo mňa tú pieseň, ale nespievam ju sám. Robo Kazík bol môj kamarát od osemnástich rokov. Vtedy vo februári 2021 sme sa v piatok vyobjímali, rozlúčili, vraj v pondelok príde na kontrolu, lebo má vysoký tlak. Tak som ho poprosil, aby mi priniesol z Topoľčianok kartón červeného vína a v pondelok ráno mi zavolal môj technik, že Robo zomrel. Premietol som si ten piatok, ako sme sa lúčili, objali, veľmi vtedy pršalo, nemohol som uveriť, že tu už nie je. Rovnako to bolo s Karlom Gottom († 80), ktorý mal koncert v Banskej Bystrici, u mňa na Kaskádach v kolibe mali večeru. Sadol som si ku Karlovi, on bol veľmi zodpovedný, perfektný skromný umelec, dali sme si pohár vína. Netušili sme, že je to naše posledné stretnutie. Duškovi Grúňovi († 81) som bol spievať na osemdesiatke, krásny veľký koncert, objal som ho, Duško, drž sa a naraz už je tam. Žiaľ, generál nebies keď zavelí, niet pomoci.
Vy sa máte zdravotne ako?
Výborne, mám skvelú manželku lekárku, ktorá mi občas vyčíta, že sa naháňam autom na koncerty, ale zmeria mi tlak, dáva pozor, ale zatiaľ je to dobré. Kým vládzem vyjsť na javisko a odšoférovať 900 kilometrov do Chorvátska, je to dobré, Čo ma čaká, čo mi bolo dané nad kolískou pri príchode na svet, to nikto nevie a tak je to dobre.
Podnikatelia sú taká zvláštna kasta, najčastejšie z ich úst počujeme slová – nemám čas, nestíham. Ako je to s vami a voľným časom?
Určite si dokážem vždy nájsť čas na rodinu, deti, vnukov – na spoločnú dovolenku s nimi. A na cestovanie tiež. Vždy som veľa cestoval, to mi zostalo, je ešte zopár oblastí, ktoré som neprebádal a chystám sa ich navštíviť. Ak sa ma niekto spýta na Austráliu, na Južnú Afriku, na mnohé miesta v Rusku, na polárny kruh – viem o nich hovoriť, lebo som tam bol a snažil som sa nasať čo najviac informácií o tých miestach. Nebol som v Južnej Amerike a na Aljaške, tak ešte chcem dohnať tento deficit. Potom už len kúpim obrovský glóbus a budem vnúčatám ukazovať, kde všade som bol, a že majú čo robiť, aby to stihli tiež (smiech).
Mnohí známi ľudia majú tendenciu o podobných cestách písať knihy, vystavovať fotografie. Čo vy, nepodelíte sa s nami so svojimi zážitkami?
To je módny trend, ale ja nie som ním ovplyvnený. Keby som naozaj mal rozprávať, čo všetko som zažil, precestoval od roku 1969 – to by bol aj smiech, aj plač, niektorí by sa aj nahnevali. Nepotrebujem to. Podebatujem si doma, manželka je v mojom veku, pospomíname, ako sme boli v Helsinkách, kde som spieval, ako ťažko som vybavoval doložku – čo dnešná mládež, chvalabohu, ani nevie čo znamená. Niektorí ľudia chcú byť viac videní, ako je to potrebné, ja k nim nepatrím, nie som na to odkázaný.
Relácia Repete, kde ste účinkovali aj vy, bola obľúbenou, mala tu svoje miesto v ušiach i dušiach televízneho diváka, rovnako aj kaviareň Slávia Petra Stašáka, no všetko z obrazoviek vymizlo. Pre strednú a staršiu generáciu niet jedného hudobného programu, jednej zábavnej relácie...
Verejnoprávna televízia by mala robiť pre verejnosť, pre všetky generácie. Žiaľ, moja generácia je z televízneho hľadiska úplne odignorovaná. Stačí si pozrieť len české programy alebo nemecké, kde funguje muzika pre všetky generácie, u nás nie. Veď Bratislavská lýra bola jeden prestížny festival kantilénových piesní, zabúda sa na generáciu, ktorá vyrástla na Duchoňových, Grúňových, Volejníčkovej a iných pesničkách a dnes? Pozrite sa, čo sa vysiela! Niet človeka, ktorý by presadil niečo pre generáciu, ktorá by si to zaslúžila. Ale, žiaľ, nič s tým nenarobíme.
4
