Rok pred sedemdesiatkou sa Otto Weiter teší zo života, zdravie si pochvaľuje nielen vďaka starostlivým lekárom, ale hlavne svojej manželke Petre Weiter (44), s ktorou sú spolu už vyše roka. Petra dohliada, aby oddychoval, dobre sa stravoval, a nazýva ju svojím anjelom strážnym.
Rok 2024 predstavujte vaše štyri desaťročia na hudobnej scéne. Kam siahajú prvopočiatky vašich speváckych začiatkov?
Ako 4-5-ročný som chodieval recitovať, mal som herecké sklony, nehanbil som sa a bola vo mne istá dávka exhibicionizmu, ale spievať som začal asi v dvanástich, keď som si založil prvú kapelu v škole. Hrali sme country hudbu, od Waldemara Matušku, Greenhors, ktorí sa neskôr premenovali na Zelenáčov a podobne. Chodili sme vystupovať nielen po školách, ale aj na rôzne slávnosti v jednotlivých častiach Brna. Okrem spievania som hral na mandolíne a fúkacej harmonike, a dokonca nedávno si ma vyskúšali v jednej televíznej relácii, ponúkli mi fúkaciu harmoniku a na údiv všetkých som zahral.
Ale tá štyridsiatka sa ráta do neskorších rokov...
Prvá dospelácka kapela bola Nomen et Omen, samozrejme, najprv na zábavách a potom aj vlastné koncerty, kde prevládali skladby Deep Purple, Rolling Stones a občas sme mali aj svoje samostatné koncerty. Po nich prišla kapela Reflex, kde sme už hrali pod hlavičkou Pragokoncertu, tak sme absolvovali všetky potrebné prehrávky a skúšky a aj honoráre boli vyššie. Zároveň sa zo mňa stal multiinštrumentalista, hrával som na gitare, basgitare, bicích a spieval som. S touto kapelou sme hrali v najdrahších baroch v Brne, kde chodili Rakúšania a západní Nemci, lebo súčasťou barov boli i luxusné spoločníčky. Tie lákali boháčov a vypočuli si aj naše prevedenie skladieb Beatles či Europe, no nechýbal ani Falco pre nemeckých divákov a Scorpions. „Šupli“ sme si tam aj vlastné české piesne a páčili sa.
V istom období ste nahradili aj Dalibora Jandu v jeho kapele...
Áno, Dalibor sa rozhodol pre sólovú dráhu, a keďže som bol známy, oslovili ma v kapele Prototyp, či by som s nimi nešiel spievať, tak asi na dva roky som pôsobil v tejto kapele. Boli to nádherné časy, chodilo na nás veľmi veľa ľudí, dokonca sme hrávali hlavne vonku, aby do amfiteátrov mohlo prísť čo najviac ľudí. Po tejto vlne som začal študovať belcantový spev u profesora Bernarda Kočařa a začala sa moja éra strednoprúdových piesní. Občas som ešte vybehol aj do zahraničia. Keď som vystupoval v Košiciach, v hoteli Slovan ma „objavila“ Oľga Szabová, kde som účinkoval s košickou kapelou Cassovia. V Orchestri jej manžela Juraja Velčovského spievali vtedy ona, Dušan Grúň a Karol Duchoň.
Váhali ste, či áno alebo nie medzi takých populárnych a už vtedy veľkých spevákov?
Ani nie, bola to pre mňa česť a nová príležitosť, ktorých som sa v živote vždy chopil rád. Juraj Velčovský mi hovoril, že Olinka povedala – tohto chlapa musíme získať k nám – a hustila do neho dovtedy, kým ma nezlanáril. Leoš Komárek ma potom drvil slovenský jazyk, lebo môj brniansky prízvuk sa nedal celkom zaprieť. Bolo to v čase, keď Karol už chorľavel, stalo sa napríklad, že sme išli na vystúpenie a Karol zrazu nemohol prísť, tak som sa v aute učil jeho piesne. Šedý kufrík rozchodov, Elenu, Dievča z Budmeríc a podobne. Koncertov pribúdalo, mali sme rekord 32 koncertov za mesiac, aj skúšať bolo potrebné, tak som si našiel prvý podnájom v Bratislave vo Vrakuni, bola to garáž prerobená na bývanie (smiech).
Množstvo vystúpení a televíznych programov však neuspokojilo vaše ambície...
Juraj Velčovský mal veľmi dobré kontakty v západnom Nemecku, kam chodil hrávať, boli sme vyobliekaní, hrali sme podľa nôt a toto ma veľmi zväzovalo, pre mňa to bolo veľmi konzervatívne. Mal som pocit, že toto je pre šesťdesiatnikov. Priznám sa, po čase som zistil, že toto nie je moja šálka kávy, stále hlasnejšie bilo moje rockerské srdiečko a túžil som po rockovej muzike. Môj hlas volajúci do neba bol vyslyšaný a ocitol som sa v tvrdej rockovej kapele Makar Čudra, ktorá pobláznila svet piesňou Strigy na sabat. Prešli sme niekoľkokrát celú republiku, povyhrávali festivaly doma i v zahraničí, v tej dobe v Česku za nami zostala aj kapela Olympic. Po čase tam prišlo k nezhodám s manažérom, ktoré boli také neprekonateľné, že som z kapely odišiel
Mali ste však šťastie, že ďalšia rocková kapela potrebovala speváka...
Áno, bola to kapela IF, oslovili ma, hrával tam vtedy aj Juraj Topor, ktorý odišiel do Tublatanky. Bola to skôr zábavová kapela, ale ja som mal túžbu hrať profesionálne, na čas sa to aj podarilo, mali sme kostýmy, scénu. Napriek tomu, že som mal byt v Bratislave, našiel som si podnájom v Nitre, lebo sám som manažoval kapelu a bolo neúnosné jazdiť hore-dolu. No po čase sa aj skupina IF rozpadla, odišiel som teda do zahraničia, kde som hral na bicích a spieval po celej západnej Európe s inou zloženou kapelou. Ale absolvoval som ako spevák aj severské krajiny, až kým si ma tam nevyhliadol Ivan Krajíček. Bol som vo Švajčiarsku, keď mi zazvonil telefón – pevná linka – a Ivan mi oznámil, že robí reláciu Repete a chce, aby som zaspieval Plavovlásku. Poznal som ju, lebo s Dušanom sme ju spolu spievali u Juraja Velčovského, a Duško vraj súhlasil, tak som ju zaspieval. A vyhral som. Ostatné už viete – raketový štart opäť na Slovensku.
Ako si spomínate na Repete?
Veľmi dobre. Ivan Krajíček mi dokonca hovoril, že speváci sa pýtali, či tam bude Weiter, a nechceli so mnou ísť súťažiť. Ešte počas Repete som bol jediný spevák, ktorý brázdil republiku s Orchestrom Pavla Zajáčka a hosťovali tam kolegovia z Repete, ale aj iní speváci. Neskôr sme zúžili orchester na skupinu okolo Paľka Šindlera a s novým programom sme zase prešli niekoľkokrát republiku. Takže najkrajšie spomienky na môj návrat na Slovensko k ľúbivým krásnym piesňam stredného prúdu. Za moju profesionálnu kariéru som osobne stretol veľa svetových hviezd. Asi si málokto spomenie, že Karel Gott a Helena Vondráčková mi krstili jedno z mojich CD. Pri niekoľkomesačnom angažmáne v Londýne som sa na javisku, ale aj v zákulisí veľmi priateľsky zoznámil s Tinou Turner, Philom Collinsom, Rodom Stewartom a inými svetovými umelcami. Verejnosť ma berie iba ako „repeťáka“, ale môj umelecký život je oveľa širší.
Po Repete v podstate už vašu kariéru poznáme, v ostatnom čase sa medializuje zdravotný stav viac ako kariéra. Prezraďte nám, ako ste na tom, či naozaj rušíte koncerty pre chorobu?
Nie je tajomstvo, že moje zdravie je poznačené rokmi, že mám na srdci strojček, dokonca som bol na listine pre darcov srdca. Vďaka lekárom, ktorí sa o mňa starajú, a času, že som do 28 rokov svojho života nepil alkohol, nefajčil a športoval, tak moju dvojpercentnú šancu na prežitie sa podarilo premeniť na život, ktorý dnes žijem. Keď som bol v kóme, Petra za mnou chodila, rozprávala mi o tom, čo všetko máme rozpracované a musíme dokončiť, postupne sa mi zlepšoval stav.
Prospelo vám teda manželstvo a vzťah s Petrou v rámci zdravia?
Neprospelo. Mne to zachránilo život. Petra mala vybavený angažmán v Prahe v divadle Kalich, jej syn Leo tam mal zaistenú školu a zrazu ostala kvôli mne tu, to sme ešte len spolupracovali. Ja som bol absolútne na dne a tie rozhovory mi prospievali a napokon sme sa zblížili natoľko, že sme vyše roka manželia. Je vynikajúca partnerka nielen v živote, ale aj v práci, v intimite, vo všetkých oblastiach sme si súdení a vyššia moc nás dala dokopy. Prišla ako anjel, ktorý mi predĺžil život. V nedávnom čase, na ktorý asi narážate, keď sa písalo, že som v nemocnici, tak som doma betónoval, lebo robíme nejakú prístavbu.
Aký je váš aktuálny zdravotný stav?
Som onkologický pacient, ale totálne v pohode. Pred tromi rokmi som mal dva nádory, ale vďaka včasnému odhaleniu nestihli metastázovať. Každý mesiac chodím do nemocnice na sledovanie, neberiem chemoterapiu, ale lieky na srdce užívam ráno, na obed a večer. Rovnako srdce, môj doktor pri poslednej kontrole začal v ordinácii tancovať, pretože v minulosti mi povedal, že ak sa dostanem s ľavou komorou v srdiečku na tridsať percent, budeme frajeri. Dnes fungujem na 42 percent, ale, samozrejme, prístroj na srdci mám, monitoruje ma, a dokonca, keby som odpadol, tak ma ten prístroj naštartuje v prvom momente. Tento týždeň som absolvoval s Jankom Tribulom výstup na Rysy, takže zrejme ešte požijem (smiech).
V deň vyjdenia našich novín oslavujete 69. narodeniny, toto číslo vyvoláva v ľuďoch rôzne asociácie, čo vyvoláva vo vás?
Hnev. Hnev na človeka, ktorý mi vypisoval rodný list, lebo musel byť totálne na mol opitý, keď mi tam napísal rok narodenia 1955 (smiech). Smejem sa aj s Peťkou, keď tu máme v dome robotníkov, 30 – 40-roční muži si pýtajú pauzičky, nič nevydržia, ale ja vďaka Bohu mám dokonale urobenú „STK“ a fičím na plný plyn. Jasné, že už nemám dvadsať, aj ja cítim, že sa blíži tridsiatka (smiech), ale stále je to dobré. Na javisku už neskáčem medzi fanúšičky, už len na reproduktory, aby som sa im priblížil, a ďakujem veľmi pekne všetkým mojim lekárom, ale aj divákom a čitateľom, ktorí mi dodávajú energiu na koncertoch a píšu nám, že omladnú na našich koncertoch. Dodávajú mi nesmiernu silu a vždy sa na nich tešíme.
Budúci rok vás čaká 70-ka, chystáte nejaké pompézne oslavy?
Keď sme sa v apríli vrátili domov z pohrebu nášho úžasného priateľa Duška Grúňa, bol som veľmi smutný a zlomený, lebo odišiel ozajstný kamarát. Peťka ma videla a hovorí – Musím ti niečo povedať, už to nevydržím. Prvé mi napadlo – Čo si tehotná? A ona, že zatiaľ nie, ale už tri mesiace ti pripravujem oslavu 70-ky v športovej hale na Pasienkoch a prezradím zatiaľ jediné meno – Drupi. Urobila dramaturgiu, ktorá mapuje moju hudobnú kariéru, bude to krásne, veľké, verím, že mi prídu zablahoželať piesňami moji kolegovia z Česka aj Slovenska, ale aj zo zahraničia. A, samozrejme, už teraz sa tešíme spoločne aj na fanúšikov.
10
