Speváka Petra Stašáka (74) čaká rok noviniek, oslavných udalostí a ako sám hovorí, teší sa na ne, lebo oslavy má rád. Okrem koncertov si opäť zahrá vo filme a novinky ho čakajú aj v súkromí.
Najhorúcejšou novinkou v tomto roku, v ktorom vás však čaká noviniek viac, je ponuka na účinkovanie v pokračovaní úspešnej komédii Kavej. Zachutilo vám herectvo po sedemdesiatke?
Aj mi to bolo smiešne, keď ma oslovili do filmu, nie som herec. Režisér prišiel za mnou do Košíc, dohodli sme sa, že skúsime, ako to pôjde a šlo. Nebola to veľká rola, ale myslím si, neskromne, že neprehliadnuteľnú. V podstate hrám sám seba, starnúceho speváka, ktorý sa snaží ešte zabojovať aj na inom poli ako na speváckom. Pravdou je, že pred kamerami som bol hádam aj niekoľkotisíc ráz, ale, samozrejme, zahrať niečo, aby tomu divák uveril, a spievať piesne, ktoré sú mojím životom, je veľký rozdiel. Nezávidím hercom, nie je to jednoduchý chlebíček. Scénu so sklamanou nevestou som niekoľkokrát opakoval, potom som asi na tretíkrát povedal čarovné slovíčko – „kur*a“ a hneď to šlo (smiech). Tvorcovia filmu sa dokonca vyjadrili, že to nebola posledná naša spolupráca, tak sa teším, že ma oslovili aj do pokračovania, aj keď sa priznám, netuším, čo ma čaká, len na júl si nemám plánovať koncerty ani dovolenku, bude sa nakrúcať.
Druhou veľkou udalosťou sú júnové oslavy – 75. narodeniny a 55 rokov na hudobnej scéne.
Čas letí ako bláznivý... spieva Karel Gott v jednej z piesní, ktorý mi bol hosťom na moju 60-tku v relácii Kaviareň Slávia. Človek si ani nestačí uvedomovať, ako letia roky, hlavne keď sa máte čím zaoberať, vaše dni sú naplnené prácou, ktorú milujete a ľudia stále chodia na koncerty, bavia sa s vami, tancujú, spievajú.
Mali ste niekedy predstavu, že v 75 rokoch budete brázdiť Česko a Slovensko a spievať?
Ani omylom! Päťdesiatnici boli pre mňa starci, ktorí mali sedieť doma (smiech). Dnes si myslím, že 75 rokov nie je staroba alebo len trošku. Samozrejme, ráno sa pritrafia nejaké boliestky, kĺby aj kríže človek pociťuje. Pred rokom ma potrápilo zdravie, dokonca som bol hospitalizovaný, ale našťastie sa všetko ustálilo a dnes si na to spomeniem, len keď stretnem niektorého doktora – kamaráta.
Na koľko sa cítite?
Maximálne 74 (smiech)!
Program, ktorý chystáte v Košiciach na 10. júna pri príležitosti vašich narodenín, má názov Príval slávy. Kedy ste mali pocit, že zažívate príval slávy?
Príval slávy je názov jednej z mojich piesní, a keď som s mojím malým produkčným tímom pripravoval koncert, navrhli, že by sa to mohlo volať práve podľa tejto piesne a mne sa to tiež zapáčilo. Čo je sláva na Slovensku proti spevákovi, ktorého pozná celá zemeguľa?
Rozhovor robíme po vašom návrate z Českej republiky, nie každý spevák vašej generácie má tú príležitosť.
Áno, bol som koncertovať v Tábore, nie pionierskom, hoci sa musím priznať, že na tom koncerte som bol najstarší ja (smiech)! Bolo to skvelé, poznali moje pesničky, spievali, tancovali, bavili sa a sľúbili mi, že o desať rokov ma pozvú zase, tak sa teším, ako sa budem v 85-ke trmácať do Tábora. Dohoda je dohoda, oni to vraj dodržia, tak musím aj ja. Verím, že mi zase zavoláte, a budem sa môcť čitateľom pochváliť, že som sa práve vrátil zo zahraničia.
Udalosťou roka je určite aj skutočnosť, že po pätnásťročnej prestávke ste sa v januári vrátili do kaviarne Slávia nakrúcať hudobný program, ktorý kedysi patril k populárnym na televíznej obrazovke. Triasli sa vám kolená, keď ste otvárali dvere?
Do kaviarne som chodil počas tých 15 rokov na kávičku či obed, ale, samozrejme, bolo to iné, keď sme sa v januári rozhodli, že to oživíme. Že vás čaká kaviareň plná ľudí, ktorí si kúpili vstupenky. Na prvý program sa vstupenky vypredali v priebehu dvoch hodín, tak sme urobili aj opakovanie na druhý deň. Tým pádom som aj omladol a vrátil sa zase do obdobia spred 15 a viac rokov. V apríli sa rozhodne, ako často sa bude opakovať, verím, že sa ustálime na turnuse raz za mesiac. Pravdou je, že ťažko sa hľadajú aj hostia, z tých bývalých mnohí odišli od neba, iní do dôchodku a podobne.
Dáva vám to príležitosť osloviť mladšiu generáciu, napríklad sa u vás ukáže Peter Bič Projekt.
Áno, to je pravda, Petra poznám doslova od dieťaťa a už mu ťahá na päťdesiatku. V tej prvej vlne slávy Kaviarne Slávia nebol, ale teraz sa teším na neho aj na ďalších, ktorí vystúpia v narodeninovom programe ako Eva Máziková, Peter a Silvia Klimentovci či Tomi Okres.
V júni vás okrem veľkolepej oslavy pologuľatín čaká ďalšia životná rola – stanete sa pradedkom. Vnuk Peter (26), ktorého poznáme ako člena vášho tímu – zvukára, kameramana, fotografa – je so svojou Lenkou v očakávaní prvého potomka.
Musím povedať, že sa na to mimoriadne teším, je to radosť z úplne iného sveta, nie toho muzikantského. Nedávno malý chlapec, keď mal desať rokov, naspievali sme spoločnú pieseň a boli sme ju prezentovať v televízii. Všetkých šokoval odpoveďou na otázku, či aj on bude spevák, a on vyhŕkol, že nie, že on bude gynekológ. Napokon okrem technických vecí okolo mňa je aj dídžej a spevák, dokonca máme zase spoločnú pieseň, v ktorej rapuje.
S Petrom máte k sebe pomerne blízko, keďže ste susedia – budete aj kočíkovať pravnúča?
Moja manželka sa už chystá, bojuje o svoje miesto pri kočíku, o miesto hlavnej pestúnky, verím, že deťom nepôjdeme na nervy. Tým, že bývajú naozaj v našom vchode a my s manželkou žijeme len dvaja v domácnosti, tak sa snaží navariť viac a pozývať mladých na obed. Niekedy prídu a niekedy povedia – máme lepšie, lebo aj Lenka, Petríkova partnerka, je naozaj šikovná kuchárka.
S manželkou Gabikou ste spolu vyše päťdesiat rokov. Čím vás dostala?
Brali sme sa v júni 1972, jún je u nás taký frekventovaný mesiac na oslavy. Bude silný tento rok, teším sa na to, mám oslavy veľmi rád. Vôbec ma to neotravuje, keď niečo treba osláviť, bude to všetko oslávené oficiálne a nemusím si žiadne oslavy vymýšľať. Bol som na vojne, kde Gabika robila po maturite v Čiernej nad Tisou, tam sme sa do seba zahľadeli. Zaujímavé je, že som po dvoch mesiacoch mal ísť do VUS-u, ale okolnosti sa vyvrbili tak, že som ostal v Čiernej nad Tisou a zrejme to bol osud. Mali sme k dispozícii telefóny, vytáčali sme čísla, keď to zdvihol chlap tak, sme zložili, keď žena, tak sme debatovali a toto trvalo dosť dlho, že sme sa poznali len po telefóne. Keď sme sa konečne stretli osobne, tvrdila, že som ju hneď neočaril, ale myslím, že trochu machruje. Mne sa zapáčila hneď. Napokon ma predsa len chcela a vyše 52 rokov sme spolu, a to nie je málo. Našťastie, nikdy ma vo dverách neprivítal cudzí chlap s tým, že tam už nebývam.
Chystáte pri príležitosti narodenín aj vydanie CD?
Určite vyjde po koncerte CD a DVD, ktoré zmapuje tento koncert, a ľudia, ktorí sa naň nedostanú, si ho potom budú môcť aspoň takto vypočuť a pozrieť.
Má zmysel ešte podľa vás vydávať nosiče, keď v autách už nie sú CD prehrávače ani v počítačoch?
Nedá sa to porovnať s minulými rokmi, keď sa predávali na desaťtisíce, ale stále to ide. Napokon zaznamenávame boom gramofónov a platní, takže aj tie CD nosiče tu majú stále svoje miesto. Mám asi 13 zlatých a neviem koľko platinových platní za predaj z čias, keď naozaj fičali, takže myslím si, že moje piesne má doma veľa domácností.
Neotravuje vás podpisovanie a fotenie po koncertoch?
Naopak, robím to rád. Napokon, keď sa človek stane spevákom, chce byť populárny, chce, aby sa s ním ľudia fotili, aby si kupovali jeho CD a aby ich popodpisoval. Teším sa, keď sa mi ľudia prihovoria aj na ulici mimo koncertov, dobre mi to padne.
Je niečo na popularite, čo sa vám nepáči?
Samozrejme, že som málo populárny (smiech). Keď ma ľudia nespoznajú, tak si hovorím, no čo je toto za popularitu? To je žart... ja mám životné šťastie, že sa celý život krútim okolo muziky. Okrem spievania som mal len jediné zamestnanie – bol som učiteľom hudby. Takže tá ma naozaj sprevádzala vždy.
Pochádzate z krásnej dedinky Spišské Bystré, ako často sa vám podarí tam dostať?
Z Košíc je diaľnica, tak za dobrú hodinku som tam. Kedykoľvek niekto z rodiny zavolá, ešte jej tam mám dosť, nie je problém pre mňa sadnúť do auta a vyraziť. Aj pred pár dňami sme mali oslavu – sestra mala 70-tku, tak sme sa stretli. Brat Paľko tiež spieva, často aj so mnou, ale má aj samostatné vystúpenia, občas so mnou vystupuje aj sestra Janka, ktorá však odišla na Korziku. Mala pred sebou dobrú kariéru, ale napokon sa rozhodla pre zahraničie, no už sa schyľuje, že sa vráti. Aj ona, aj jej deti majú na Slovensku postavené domy.
V rodnej dedine robíte v auguste každoročne Kubašský festival, keďže Spišské Bystré sa kedysi volalo Kubachy. Koľko rokov už organizujete toto podujatie?
Tento rok v auguste, verím, že sa to podarí, bude 27. ročník a nie je to len o tom, že vystúpi množstvo umelcov rôznych vekových kategórií, ale sú tam rôzne súťaže, napríklad vo varení guľášu. Ľudia si už na to zvykli, chodia aj z okolia, festival sa teší obľube a som rád, že pre mojich rodákov môžem niečo podobné organizovať.
Nie je vôbec rúhanie, ak poviete, že si žijete jeden nádherný, spokojný a šťastný život – funguje rodina, veľmi často sa stretávate s dcérami ich rodinami, so súrodencami...
Naozaj mám šťastie, že všetko funguje – a hlavne zdravie. Tým, že aj dcéry, aj my žijeme v Košiciach, nie je problém so stretávaním. Mladší vnuk Timotej bude mať v máji 17 rokov, venuje sa foteniu, filmovaniu, počítačom, je to jeho svet, v ktorom sa cíti dobre.
Takže vnuci podedili kumšt?
Petrík robí do hudby, ako sme spomenuli, ale Timotej má bližšie k výtvarnému umeniu, keďže dedo je akademický maliar, otec je výtvarník a gény nepustia. Ja nie som výtvarne zdatný, len sa tak pozriem, či sa mi obraz páči alebo nepáči.
Napriek tomu, že nie ste výtvarne zdatný, vlastníte jeden z najväčších výtvarných pokladov akým sa nemôže len tak niekto pochváliť.
Mal som to šťastie, že v čase mojej 60-tky a 70-tky Karla Gotta som s ním vystúpil v Bohemian National Hall v New Yorku, kam nás pozval Jirko Suchánek, ktorý robil koncerty našich umelcov v Amerike. Hoci sme sa s Karlom evidovali a občas stretli aj predtým, tu bolo času podebatovať. Bolo to silné, emotívne stretnutie. Následne na moju 60-tku bol jediným exkluzívnym hosťom v Kaviarni Slávia, kde mi daroval vlastnoručne namaľovaný obraz. Mám ho doma v obývačke a často si spomeniem na Karla, hlavne že uplynulo už vyše päť rokov, odkedy tu nie je. Známi sa mi smiali, že mám v byte drahší obraz ako samotný byt. Možno je to aj pravda.
Účinkovali ste aj v relácii Repete, od vysielania prvej ubehlo tridsať rokov. Ivan Krajíček priniesol na obrazovku skvelé piesne, noblesu a orchester, ktorý stál za každým spevákom. Ako vnímate označenie „repeťák“?
Žiaľ, dnes to znie hanlivo, urobili z tohto slova priam nadávku, pritom tam zneli neskutočne krásne melódie a žiadna diskotéka či svadba alebo firemná párty sa nekončí inak ako zmesou piesní z Repete. Pred Repete som spieval viac ako desať rokov. Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Peter Vašek, Karol Konárik, Oľga Szabová a mnohí ďalší – to boli hviezdy na medzinárodnom poli, mali ocenenia zo zahraničných koncertov, festivalov, keď sa objavili v Repete. Mali svoj úžasný repertoár, ktorý dnes preberajú mladé kapely, prerábajú ich do rapových alebo diskotékových podôb, lebo boli dobré. Keď sa vysielalo Repete, boli prázdne ulice, lebo ľudia sedeli pri televíznych obrazovkách, preto nechápem, prečo vniklo slovo „repeťák“ s tým hanlivým podtónom. Ľudia chodili na poštu kupovať státisíce korešpondenčných lístkov, ktoré vypĺňali, aby posielali hlasy svojmu interpretovi, svojej pesničke, a toto nik nezmaže slovom „repeťák“, lebo sa to už nezopakuje.
Precestovali ste takmer celý svet, máte krajinu, ktorú ste si zvlášť obľúbili?
Moja prvá krajina, do ktorej som vycestoval spievať, bolo Švédsko za hlbokého socializmu, to zostane v človeku navždy. Keď počúvam správy a naraz sa blysne niečo o Švédsku, vždy spozorniem, ale, samozrejme, ako ste spomenuli, bolo toho veľa. Z každej mám kúsok v srdci, lebo som tam zažil skvelý koncert alebo len tak dovolenku.
Máte slabosť na topánky, aké vlastníte najdrahšie?
Fuuu, asi 600-eurové? Topánky mám od mladosti ako veľkú vášeň, aj keď sa priznám, už nie som taký šialený za nimi ako kedysi. Nakupujem striedmejšie, hlavne čo som zistil, že mnohé nakúpené som nemal ani na nohe. Našťastie bratia – Paľo a Jano majú rovnakú nohu ako ja, tak ich občas obdarujem.
Manželka nehovorí, vykašli sa už na to, budeme chodiť na prechádzky?
Na prechádzky ma ťahá stále, keď som doma, ale ja nie som na to príliš stavaný. V lete idem rád hlavne na miesta, kde je nejaká záhradná reštaurácia, pod rúškom – poďme sa najesť si sadneme a dáme pivko, prídu nejakí známi podebatujeme, toto môžem. Ale bezcieľne dve-tri kolečká okolo jazera, to ma naozaj nebaví. Možno s tým kočíkom, v ktorom bude pravnúča. Pravdou je, že kedysi som dokonca behával kvôli kondícii, teraz mám prirodzenú kondíciu.
Zdroj foto: https://www.facebook.com/peterstasakofficial
