2Spisovateľ Jozef Banáš je renomovaným autorom, na svojom konte má desiatky kníh. Mnohé sú preložené do niekoľkých jazykov, a tak čitateľskú základňu má aj v zahraničí. Najnovšie však prekvapil nielen svojich fanúšikov. Jeho román Kód 9 nahovorila umelá inteligencia! Autor priznáva, že keď počul audioknihu, zostal v nemom úžase. Tvrdí, že to bol preňho šok.
Zdá sa, že umelá inteligencia (AI) postupne preniká do mnohých sfér nášho života. Najnovšie nahovorila vašu knihu Kód 9. Aký príbeh sa ukrýva za týmto počinom?
Pred časom ma oslovil Karol Székely z Liptovského Mikuláša, že číta moje knihy a chcel by sa spýtať, či mám knihy aj v audio formáte. Povedal som, že zopár ich mám, a on mi navrhol, že pripraví ďalšiu. Slovo dalo slovo a po dohode s vydavateľstvom, ktoré mi vydáva knihy, som súhlasil s ďalšou audioknihou. Nevedel som si však predstaviť, že by do toho šiel s tým, že bude musieť zaplatiť herca, ktorý môj román bude čítať niekoľko hodín. Nie je to totiž lacný špás. Ubezpečil ma, že to urobí úplne ináč. Po nejakom čase mi poslal ukážku, prvé kapitoly s predslovom autora. Pustil som si to a zostal som v šoku, ako vierohodne a emotívne to znie. V predslove autora som počul môj hlas, ešte aj s bratislavským prízvukom! Dokonalá imitácia Banáša. Neuveriteľné! Zavolal som mu, že čo to je, a on že umelá inteligencia.
Vy ste netušili, že to nebude čítať niekto z hercov, ale umelá inteligencia?
Vôbec nie. Aktuálne je nahovorená umelou inteligenciou už celá kniha a pripravujú sa ďalšie moje knihy do audio podoby. Medzi nimi aj knihy, ktoré sú preložené do anglického jazyka. Zároveň je na svete 150-minútový slovenský aj anglický triler, prvé AI video svojho druhu na svete.
Kód 9 je preložený do mnohých jazykov, nedávno ho vydali aj v Gruzínsku. Bude len v tlačovej verzii alebo vyjde aj ako audio kniha?
Áno, Kód 9 vyšiel v Gruzínsku v pomerne vysokom náklade a teraz sa bude promovať. Spýtal som sa len tak mimochodom Karola, či by ten triler umelá inteligencia dala aj do gruzínskeho jazyka. Odpoveďou bolo, že do akéhokoľvek jazyka. O dve hodiny mi poslal gruzínsku verziu. Poslal som ju Gruzíncom, tí boli nadšení, lebo ešte aj text tej piesne v trileri bol v gruzínčine.
Umelá inteligencie je pre človeka v mnohých oblastiach veľkým prínosom, ale nebojíte sa, že príde čas, keď nahradí spisovateľov? Veď dnes dokáže vytvoriť vskutku pozoruhodné texty.
Výhody umelej inteligencie sú nesporné, ale myslím si, že ohrození sú skôr prekladatelia než autori. Pri prekladoch to bude pre vydavateľov znamenať výrazné zlacnenie. Pretože ako sa ukázalo, pri audioknihách nebude treba platiť hercov, ktorí text načítajú, pri prekladoch nemusia platiť prekladateľa.
Ale asi nebude možné spoliehať sa len na umelú inteligenciu, vždy bude potrebné, aby to po nej niekto prečítal. Teda ak to má byť kvalitný text...
Ak nehovoríme o samotnej tvorbe, ale len o preklade, tak vám poviem vlastnú skúsenosť. Dal som si preložiť umelou inteligenciou niektoré kapitoly Kódu 9 do nemčiny. Keďže nemecky viem dobre, tak som si text preveril. Musím povedať, že to bol veľmi dobrý preklad. A platí to aj opačne, z cudzieho jazyka do slovenčiny. Vydavateľ teda nebude musieť platiť prekladateľa, ale len editora, ktorý text dotvorí a jazykového redaktora, ktorý skontroluje pravopisné chyby. Čo sa týka tvorby, neviem si predstaviť, že by umelá inteligencia nahradila spisovateľov.
Faktom však je, že AI dokáže napísať také texty, ktoré by mnohí neboli schopní vytvoriť. A teraz nemám na mysli literárne diela – ale jeden nikdy nevie...
Určite však v takých dielach bude chýbať emócia. Napríklad pri faktografických textoch by som sa na AI nespoliehal. Nedávno som dostal ponuku, či by som sa nedal do vypracovania rukopisu – nazvime ho pracovne Kód nekonečno. Malo by to byť niečo zo slovanskej histórie. Zaujalo ma to, je to veľkolepá téma. Na to mi dotyční páni povedali – zadáme koordináty a AI ti všetko spraví, ty už len urobíš záverečné nuansy. Tak im vravím, chlapci, to je pasca ako vyšitá! Lebo ja chodím s mojimi knihami na besedy, a keď idem besedovať o Kristovi v Kašmíre alebo o Bhutáne, mám to presne naštudované, bol som tam. Teraz si predstavte, že prídem na besedu o slovanskej histórii a nebudem mať o tom potuchy, lebo to urobila nejaká umelá inteligencia! Platí to pri dokumentárnych románoch, ale aj pri akejkoľvek fikcii, pretože aj ten príbeh musíš umiestniť do prostredia a obdobia, kde sa dej odohráva. A tie veci okolo miesta a času si treba poriadne naštudovať. Takže aby som to zhrnul, čo sa týka tvorby románopiscov, tam nedávam umelej inteligencii veľké šance, ale technologický proces, kam rátam aj preklady, ten ona zvládne.
Nezabúdajme na emócie, ktoré neviem, či umelá inteligencia dokáže pretaviť do diela...
Presne ste to povedali. Pred nedávnom som dokončil čitateľnú verziu Timravy. Zakomponoval som tam aj emócie, ktoré som prežíval, keď som prvý raz spal v storočnom pôvodnom dome na Polichne v jej rodisku, a potom ešte niekoľkokrát. Tie zvuky, vône prírody, sena – Božena Slančíková Timrava milovala vôňu sena – to umelá inteligencia podľa mňa nedokáže opísať. Myslím si, že autori sa pri tvorivom procese nemusia cítiť ohrození.
K vašej tvorivej práci teda patrí aj návšteva miest, o ktorých píšete, aby boli v knihe opísané čo najautentickejšie.
Iste, to je štandard. V tomto zmysle umelá inteligencia môže pomôcť pri archívnych prácach. Taká možnosť mi bola ponúknutá pri prácach na knihe o Timrave, ale ja som stará klasická škola, radšej si to sám naštudujem. Pre mňa je umelá inteligencia nástrojom rozumu, ale nie srdca. A literárne dielo bez emócie môže byť technicky dokonalý text, ale neosloví vás to.
Dopočula som sa, že podľa vašich kníh cestujú dokonca turisti po konkrétnych miestach, ktoré v nich opisujete. V tomto ponímaní sú vaše knihy čosi ako cestovateľské bedekre. Viete o tom?
Áno, viem, stalo sa mi to v prípade kníh Kód 9, Kód 1, Kód 7, Nádherná smrť v Altaji. Bežne mi to hovoria sprievodcovia cestovných kancelárií, ktoré majú tieto expedície v programe. Dokonca s istou cestovkou som bol v Kašmíre na expedícii, ktorú oni nazvali Po stopách Kódu 1 s Jozefom Banášom. Čiže tam sme boli dvaja sprievodcovia – jeden za organizátora a ja som tam robil odborný výklad. Ľudia mali pod pazuchou moju knihu a listovali v nej.
Ktoré miesto vás počas príprav na knihe prekvapilo niečím nečakaným?
Jednoznačne to bol Kašmír. Prešiel som všetky krajiny himalájskeho pásu – Pakistan, Afganistan, Himáčalpradéš, Nepál, Tibet, Sikkim, Bhután a mnohé ďalšie. Ale Kašmír bol fascinujúci, zvlášť môj druhý pobyt. Prvý raz som tam išiel s tým, že idem zberať materiály na román Kód 1 o Kristovi. Lebo s vysokou pravdepodobnosťou tam Kristus bol. Priniesol som si odtiaľ materiály, ktoré možno v Európe nemá nikto. Po druhý raz, keď som to mal už naštudované, fascinovaný som zisťoval, že sú tam silné židovské tradície. V evanjeliách hovorí Boh Kristovi: Choď a priveď mi stratené ovce kmeňa izraelského naspäť. V týchto oblastiach žijú potomkovia tzv. stratených izraelských kmeňov, o ktorých sa zmieňuje história. V hlavnom meste Kašmíru, Šrínagare, je svätyňa Rozabal. Na tomto mieste je hlboko v zemi uložený židovský sarkofág z druhej polovice 1. storočia, kde má byť pochované telo Ježiša Krista. Sú tam vytesané v skale chodidlá s jasnými jazvami po ukrižovaní. Dlho som študoval v materiáloch, ktoré som si doniesol z Kašmíru a porovnával so Starým zákonom. Je tam tristo miestnych názvov miest, riek, hôr, mien rodín z Kašmíru, ktoré sú identické s názvami v Starom zákone v Biblii. Bol som v Šrínagare vo viacerých internetových kaviarňach, kde som videl hebrejské klávesnice. Alebo ďalšia skutočnosť – Tiberiadské jazero v Izraeli, po ktorom prešiel Kristus údajne suchou nohou, je jediné jazero na svete, kde rybári používajú veslá v tvare srdca. No a potom prídem do Šrínagaru k jazeru Dal a čo nevidím? Rybári majú veslá v tvare srdca! Aj tieto fakty som spracoval v románe Kód 1, ktorý, mimochodom, vyšiel aj v Amerike a bol niekoľko mesiacov na prvom mieste medzi bestsellermi v religióznej literatúre na Amazone.
Dostali ste aj na miesta, kde sa bežný turista nedostane...
To je pravda. Napríklad som bol v najvýchodnejšej provincii Kašmíru, v Ladaku, čo je budhistická provincia. Je to paradox, totiž India je hinduistická, Kašmír je väčšinou moslimský, ale východná provincia je budhistická. V hlavnom meste provincie v Lehu je sídlo svetovej cirkvi Moravských bratov. Po bitke na Bielej hore v roku 1620, keď nastala silná rekatolizácia, všetci protestanti z Česka utekali na východ, mnohí sa dostali až do Japonska. Časť z nich ostala v Kašmíre v Lehu. Na čele tejto cirkvi je reverend Eliah Gergan. Stretol som sa s ním, bol veľmi milý, poznal Československo, Prahu aj Bratislavu. Vysvetlil som mu, že hľadám stopy po Kristovi v Kašmíre. Daroval mi úžasné materiály, z ktorých som potom pri tvorbe čerpal. Z recesie som mu povedal, že keď tú knihu napíšem, prídem a odovzdám ju Dalajlámovi. Usmial sa a vytiahol škatuľu s fotkami s Dalajlámom, ktorý bol jeho dobrý priateľ. A vskutku, keď vyšla kniha Kód 1 a vrátil som sa do Kašmíru. Reverend mi sprostredkoval stretnutie s Dalajlámom a ja som mu tú knihu daroval. Bola síce v slovenčine, Dalajláma si však nechal vysvetliť, o čom to je. Veľmi ho príbeh Krista zaujal. Keď potom Dalajláma prišiel do Bratislavy, poslal som mu po jeho tajomníkovi anglickú verziu Kódu 1.
Mimochodom, bol podľa niektorej z vašich kníh nakrútený film?
Nebola sfilmovaná žiadna moja kniha. Ale viem, že môj román Zóna nadšenia označila filmová akadémia v Nemecku za knihu, podľa ktorej uvažovali nakrútiť film. Napísal som štyri televízne a jeden filmový scenár – Začiatok sezóny. Bol to posledný film, v ktorom hral Karol L. Zachar hlavnú úlohu.
Keď ste spomenuli pána Karola L. Zachara, pripomeňme si, že ďalšia herecká legenda Štefan Kvietik, o ktorého slovenská kultúra pred niekoľkými dňami prišla, hral v televíznej inscenácii Nebráňme vtákom lietať, nakrútenom podľa vášho scenára. Spomínate si na vaše pracovné stretnutie?
Pred rokmi som bol na tvorivom pobyte v Budmericiach a bol tam aj Štefan Kvietik. Streli sme sa hovorí mi: „Pán Banáš, pamätám sa, že som hral vo vašej inscenácii.“ Išlo o moju prvú inscenáciu, nakrútenú v roku 1981. Spomínam si, ako som prišiel na tzv. čítačku, na skúšku a režisér Jozef Pálka ma predstavil hercom – bol tam Štefan Kvietik, Juraj Sarvaš, František Dibarbora, Anton Mrvečka, Eva Krížiková, Martin Gregor... Bol som mladý autor, mal som čosi cez tridsať rokov a veľmi som si považoval, že také zvučné mená obsadil režisér do mojej inscenácie.
Aký bol podľa vás Štefan Kvietik?
Štefana Kvietika považujem za mimoriadne impresívny zjav nielen kultúry, ale spoločenského života vôbec. Jeho postavy sú nezabudnuteľné, spomeniem len postavu Komínka vo filme Boxer a smrť či Sama Pichandu v Tisícročnej včele. Nemal som k nemu nejaký zvlášť blízky vzťah, v každom prípade to bol výnimočný umelec, herec generácie, ktorá sa zapísala do slovenského filmu či divadla veľkými zlatými písmenami.
Zdroj foto: FOTO AJB
