2Autor bestsellerov Tisícročná včela či Pacho, hybský zbojník a mnohých ďalších literárnych skvostov Peter Jaroš (84) si pred časom prešiel ťažkým životným obdobím. Po opakujúcich sa zdravotných ťažkostiach mu museli amputovať nohu – iné rozhodnutie by totiž mohlo byť pre spisovateľa fatálne.
Hoci to nebolo ľahké rozhodnutie, amputácia nohy vám však zachránila život. O čo išlo?
- Pred pätnástimi rokmi mi operovali koleno, potom aj druhé. Navyše som si pred šiestimi rokmi zlomil stehennú kosť, bola to ťažká zlomenina, museli mi implantát znovu celý vymeniť. Po celé roky od výmeny kolenných kĺbov som mal v tele zlatého stafylokoka. Aj keď som bral silné antibiotiká, stafylokok aureus, rozmarný zlatý chrobáčik, sa vždy po nejakom čase ozval. Po výmene kolenného kĺbu mi začala rana hnisať a hrozila mi zas a zas nová sepsa a zlyhanie organizmu. Zavodňoval sa mi hrudník, odchádzalo srdce... Žena Zuzanka ma štyrikrát doslova vzala hrobárovi z lopaty. Pred dvomi rokmi som takmer umrel, ležal som dlho na JIS-ke v Ružinove, žena už chystala pohreb... V jednej nemocnici ma už úplne odpísali, našťastie, zachránili ma lekári v Ružinovskej nemocnici, môj operatér a priateľ, prednosta ortopédie Andy Švec a primár interného Ján Števlík. Zobrali mi nohu nad kolenom.
Zmieriť sa postupne s faktom, že ste prišli o nohu, bolo určite nesmierne ťažké...
- Hovorím si, že spisovateľovi jedna noha stačí, dôležité je, aby fungovala hlava (úsmev).
Vás teda humor neopúšťa...
- Nemám inú možnosť, len vyrovnať sa so situáciou. S humorom to ide lepšie. Nemal som veľmi na výber. Jedného dňa som sa zobudil a v mieste, kde bol kolenný implantát, som mal prasknutú kožu, implantát trčal von ako také svetlo od luxusného autiaka. Išli sme hneď do nemocnice a v tom zúfalstve mi ortopéd hovorí: „Pán Jaroš, vy máte na kolene najnovší model lamborghini!“ Všetci sme sa na tom prirovnaní schuti zasmiali, potom som si povzdychol, že konečne mám lamborghini... aspoň na kolene (smiech)!
Zlepšila sa vám kvalita života po zákroku?
- Určite. Neberiem žiadne lieky, žartujem, že som z rodiny najzdravší. Moja žena tvrdí, že vyzerám veľmi luxusne! Minule jej hovorím – počúvaj, keby si ty umrela, kto by sa o mňa staral? A ona na to: „Nikto! To by si išiel hneď do domova dôchodcov a bolo by vystarané!“ (smiech).
Sú vám oporou okrem rodiny aj priatelia?
- Že či! Na oslave mojich narodenín mi sľúbil môj vzácny priateľ profesor Pavel Traubner, ktorý má tiež amputovanú nohu, že spolu vylezieme na Kriváň! Tak uznajte, že to je výzva! Už aby som začal trénovať... (smiech).
Humor vám síce akoby zľahčoval situáciu, ale isto prichádzajú aj stavy sebaľútosti...
- Isteže sa prichytím, že premýšľam na tým, ako to bolo, keď som mal obe nohy, ale veď čo – mám protézu, stačí si ju nasadiť. Ale vážne – chýba mi tá druhá noha, odrazu je to nová situácia – vozík, protéza... Ale život sa dá žiť aj bez nohy.
Povedali ste, že spisovateľovi stačí, aby mu fungovala hlava. Píšete aktuálne nejakú knihu?
- Momentálne zatiaľ nič, väčšinou čítam, robím si poznámky, robím výber poviedok a neuverejnených textov.
Pri našom ostatnom stretnutí ste mi prezradili, že vyše tridsať rokov si píšete denníky. Nenastal čas vydať ich knižne?
- Už roky si píšem denníky, mám ich vyše päťdesiat. Keď ich na seba naskladám, je to kopa vysoká aj vyše metra. Moja žena, keď bude chcieť, nech ich vydá. Beriem to ako hotovú vec, netreba všetky veci vyťahovať za života na svetlo Božie. Po mojej smrti nech si s tým robí, čo chce.
Ktorá kniha je vaša srdcovka?
- Stále platí, že Tisícročná včela. Keď som ju písal, musel som naštudovať množstvo historických faktov, napríklad aj to, koľko stálo pol deci v krčme alebo chlieb či pohár vína... Tri-štyri roky som vysedával v Univerzitnej knižnici, robil si výpisky. Bez toho sa nezaobídete, keď píšete historický román. A potom asi štyri-päť rokov som román písal.
Beriete tento román ako vaše vrcholné dielo?
- Niektorí kamaráti literárni kritici mi dokonca hovorili, že môj ďalší román Nemé ucho, hluché oko je napísaný ešte lepšie ako Tisícročná včela. Tak neviem... Myslím si, že je to naozaj moje najrozsiahlejšie dielo. Mimochodom, viete, že hlavnú postavu vo filme mal hrať pôvodne Gustáv Valach? Keď sme s režisérom Jurajom Jakubiskom uvažovali o hlavnom predstaviteľovi Martina Pichandu, oslovili sme práve Valacha, no ten rolu odmietol. Lebo Pichanda sa sporí s Bohom, opíja sa s farármi a Gusto bol hlboko veriaci človek, preňho to bolo neprípustné. Potom sme rozmýšľali s Jurajom o známom švédskom hercovi, obľúbenom hercovi Ingmara Bergmana, ale Max von Sydow bol vtedy obsadený. Tak tretí tip padol na Jozefa Kronera. Na pohľad zvláštne rozhodnutie, veď boli s Valachom rozdielne typy hercov. Pôvodne v mojom románe Tisícročná včela je Pichanda opísaný monumentálne, ako mocný murár, chlapisko, presne ako Valach, ale subtílny Kroner bol napokon úžasný. Ako ľudový mudrc dal postave taký renesančný, ľudský rozmer.
Je nejaká kniha, ktorá je akoby zabudnutá pred čitateľskou verejnosťou?
- Napríklad prvá moja knižka s názvom Popoludnie na terase. Ide o príbeh zo študentských čias, keď sme boli zamilovaní do spolužiačok. Je to taký až sladkastý románik. Lebo my sme sa viacerí spolužiaci a spolužiačky z vysokej školy zosobášili koncom štúdia na filozofickej fakulte. Boli to také dočasné študentské lásky, lebo všetci sme sa napokon rozviedli. Aj ja som sa rozviedol so svojou prvou ženou Táňou. Potom som si vzal Zuzanu. Dlho, päť rokov som ju obháňal... Zoznámili sme sa, keď ako študentka žurnalistiky prišla na Kolibu písať reportáž o nových filmoch.
Zvyknete si svoju knihu prečítať, keď už je na pulte kníhkupectiev? Alebo si ju len prelistujete?
- Prelistujem si ju, to robí asi každý spisovateľ. Možno sa občas začítam do nejakej stránky a čudujem sa: Toto sa napísal ja?! Nedávno som čítal jednu moju starú knihu a bol som šokovaný, čo som to tam popísal (smiech).
Aj si niekedy poviete, že toto som mohol napísať inak?
- Nie, k vydanému rukopisu sa v takomto zmysle nevraciam. Čo je napísané, za tým si stojím.
Žila vaša rodina príbehmi, ktoré ste práve dávali do knižnej podoby?
- Jasné! Manželka bola vždy prvá kritička, v mnohých veciach veľmi nekompromisná a jasnozrivá. Vždy som ju počúval. Neznášal som však, keď mi spoza chrbta čítala nedokončený text. Ale keď už išla kniha do vydavateľstva, dal som jej ju prečítať a zaujímalo ma, čo si o nej myslí, veľa sme vždy diskutovali. Rovnako to bolo so scenármi. Jednoducho, žili sme a stále žijeme ako tvorivý duchovný tím, v inšpirujúcich filozofických debatách. Obaja sme bohémovia a surrealisti, hoci žena musí aj za mňa riešiť aj pragmu života. Zotrvávame často v inšpirujúcich, provokujúcich filozofických debatách. Aby som mohol písať a tvoriť, musela mi manželka vytvoriť pohodový tvorivý tolerantný priestor. Keď som písal knihu, nikam sme necestovali, nič sme neoslavovali, len sme chodili do roboty, večer som potom písal a cez víkend sme oddychovali. Inakšie by som nemohol nič napísať. Keby som nemal Zuzku, neviem, či by som vôbec napísal polovicu z mojich kníh... Navyše ona je už vyše 20 rokov aj vydavateľkou mojich diel. A ako výtvarná kritička veľmi dbá, aby každá kniha bola aj výtvarný šperk. Teraz mi chce vydať výber z mojich najlepších poviedok. Bude sa volať Pacho, hybský zbojník a iné poviedky.
Pre spisovateľa je istou nadstavbou, ak jeho knihu sfilmujú. Nemali ste niekedy pocit, že mnohí ľudia ani netušia, že je nakrútený podľa rovnomenného románu autora Petra Jaroša? Predsa len, film má väčší, masový dosah, i keď treba povedať, že keď kniha vyšla, okamžite sa stala bestsellerom a je ním doteraz.
- Takto som sa nad tým nezamýšľal. Pravdou ale je, že tento román preložili do vyše desiatich svetových jazykov, dokonca aj do arabčiny a jazyka hindi. Teším sa, že v tomto roku vyjde aj v španielčine. Nedávno nás doma dokonca navštívil španielsky prekladateľ románu Alejandro Hermida de Blas. Keď sme sa ho pýtali, čím ho román oslovil, povedal: „Nadčasové posolstvo tejto včelárskej rodinnej ságy je v tom, že kniha aj jeho filmová podoba ukazujú, ako sa obyčajní ľudia práce, ktorých je na svete drvivá väčšina, vedia tešiť zo života, hoci v materiálnej chudobe, no žijú plnohodnotný duchovný život, naplnený prácou, krásou, radosťou, tvorivosťou, súdržnosťou a sú šťastní.“ Materiálne bohatstvo ľudí duchovne šťastnými neurobí... Tisícročná včela je aj metaforou o tom, ako sa dajú vďaka včelej pracovitosti, súdržnosti a láske prežiť aj najväčšie dejinné kataklizmy.
Čo robí šťastným vás?
- Keď môžem pracovať, keď mám dobrú a múdru ženu Zuzku, šikovné, vydarené deti Kristínku, Juraja, Martina a vnúčatá Samka, Sofinku, Eliho a ďalšie, ktoré nám robia radosť. To sú akoby jednoduché samozrejmosti, ale zato veľmi dôležité. Zdanlivo jednoduché veci v živote sú najťažšie a najdôležitejšie. Čím som starší, tým si to viac uvedomujem.
Chýba vám niečo?
- V súkromnom živote nič. Ale viete, čo mi chýba? Tá povestná hrdosť Slovákov na svoj národ, myslím si, že je u súčasnej mladej generácie oslabená. Možno je to tak preto, že slabo poznáme svoju kultúru, politiku, históriu, umenie... Som sklamaný z toho, ako sa to u nás aj vo svete vyvíja. Svet je komplikovaný, rozbitý, globálny a uchopiť ho filozoficky či hodnotovo je vlastne takmer nemožné. Politický boj by sa mal odohrávať v demokratickej súťaži, nie presadzovať názor aroganciou, agresivitou, atentátmi. Nemusíme byť všetci naladení na rovnakú politickú nôtu, môžeme mať iný názor, ale rešpektujme sa. A najmä diskutujme, akoby sme stratili schopnosť a vôľu diskutovať, počúvať iného. Veď iba konfrontácia rôznych, odlišných názorov vedie svet dopredu...
