Pred pár mesiacmi uverejnil Nový Čas Nedeľa posledný rozhovor, aký médiám poskytol textár, producent, režisér, novinár, spevák a scenárista Daniel Mikletič († 65). Rozhovor vám ponúkame aj online ako spomienku na tohto výnimočného človeka, ktorého žiaľ, choroba pripravila o nohu i zrak. V poslednom období vraj s hudbou prichádzal do kontaktu len vtedy, keď si zapol rádio.
Na svojom konte má textár Daniel Mikletič neuveriteľné množstvo hitov, na Slovenskom ochrannom zväze autorskom (SOZA) ich je evidovaných asi 500. Dodnes znejú z rádií piesne s jeho textami Dievča neplač, Taliansky muzikál, Maturitné tablo, Skúšky z lásky, Perfektný svet... Podpísal sa aj pod muzikál Grófka Marica, jeho pieseň znie v Jakubiskovej Perinbabe z roku 1987. Ako dramaturg sa predstavil v úspešnej hudobnej relácii Senzi Senzus či Šlágerparáda, desať rokov písal scenáre pre rozhlasové zábavníky a ako spevák sa ujal v projekte s Martinom Sarvašom – Duo Haligali. Dnes je okolo jeho osoby zvláštne ticho. Nová spevácka generácia si robí poväčšine texty sama – speváci sa vložili do úlohy textárov, žiaľ, často na škodu veci.
Dano Mikletič sa pre zdravotné ťažkosti stiahol do ústrania. Choroba mu život obrátila naruby. „Cukrovka ma pripravila o zrak aj o nohu, preto už do spoločnosti nechodím. Nesťažujem sa, beriem to ako fakt, napokon, čo by mi to pomohlo?“ konštatuje a priznáva, že od tvorby musel tiež upustiť. „Texty už nepíšem, pretože by som sa to musel učiť naspamäť, potom by to manželka prácne prepisovala a napokon nikto ani nepoďakuje, lebo to je vlastnosť dnešnej doby,“ vraví skepticky a potom podotkne:
„Som niečo medzi Forrestom Gumpom a Járom Cimmermanom, prešiel som takmer celý svet a skončil som tu na posteli,“ skonštatuje s úsmevom Daniel Mikletič a bez trpkosti v hlase dodáva: „V mobile mám asi 500 kontaktov a telefón mi zazvoní skôr výnimočne. A dozvedel som sa, že niektoré moje pesničky sa hrajú na pohreboch, pri kremáciách. Ktovie, koľko zo súčasnej hudby sa bude hrať pri podobných udalostiach? A kto dnes číta básne? Nastáva taká syntetická doba, možno skončia aj koncerty... A prečo niekto nenapíše dejiny slovenskej populárnej hudby? Veď sa tu diali veľké veci. Taký festival ako Bratislavská lýra, ktorá zaradila Bratislavu medzi nádherné festivalové miesta, a nezostalo tu po nej nič, dokonca zbúrali aj Park kultúry a oddychu. Je to škoda.“
Vypína rádio
Bez trpkosti v hlase hovorí, že súčasnej populárnej hudbe príliš nerozumie. Považuje za krízu, že v rámci demokracie a voľnosti si môže na hudobnom poli robiť každý čo chce a ako chce, bez vzdelania či so vzdelaním. „Hudba sa stala tovarom krátkodobej spotreby. Keď som začínal písať texty, len v Bratislave bolo okolo 400 kapiel, takmer v každej garáži. Mnohí za mnou prišli, napísal som text a ani neviem, koľko z nich vyhodili, koľko naspievali. Evidoval som to až neskôr. Moja generácia mala hity, ktoré si ľudia dodnes vedia zaspievať – mali tóny, texty...“ spomína s nostalgiou.
„Keď počúvam niektoré súčasné piesne, mám pocit, že to robil nejaký polovzdelaný človek, ktorý však ovláda prácu s notebookom, kde si doladí veci, vyladí spev, text môže byť hocijaký – nech je tam anjelik, zlomené krídla, láska... Často vypínam rádio. Nastala prefabrikácia talentových súťaží, ktoré na náš malý trh ročne produkujú desiatky, kvázi spevákov, ktorí sa tu motajú a snažia sa zaujať. Vážil som si generáciu moju aj predo mnou, preto som sa snažil tie hity zachovať. Dnes, bohužiaľ, neexistujú žiadne veľké revuálne, hudobné, zábavné televízne programy,“ konštatuje a so smútkom dodáva: „V hudobnej brandži chýbajú výrazné osobnosti, silná generácia zo socializmu pomaly odchádza, žije zo zašlej slávy.
Na novinárčine
Daniel Mikletič sa na odporúčanie svojich pedagógov na základnej i strednej škole rozhodol študovať žurnalistiku. „Odkedy som sa naučil čítať, čítal som doslova všetko, čo mi prišlo pod ruku – poéziu, prózu, indiánky, povinné čítanie, ktoré sme mali na škole a veľa som počúval hudbu. Už na základnej škole sme s kamarátom založili školský časopis a môj triedny učiteľ mi navrhol, aby som šiel študovať humanitný odbor, nakoľko k nemu inklinujem,“ zahĺbi sa do školských čias Daniel. „Ovládal som naspamäť texty všetkých platní Šimka či Grossmana.
Na strednej škole som s časopisom pokračoval a tam sa už objavovala moja vlastná tvorba – básne, ktoré sa neskôr prehupli do textov. Tie ma dostali do folkovej kapely, kde som spieval a písal texty. Potom som napísal texty pre Ventil RG a Janka Kurica, a potom to už šlo pomerne rýchlo. Na žurnalistike som inklinoval k elektronickým médiám. Bol som takzvaný dátový novinár. Témou mojej diplomovej práce boli „nové médiá“, čo bolo koncom 70. rokov priam zázračné.“
Po promóciách Daniel pochopil, že nechce nosiť do novín správy zo zjazdov KSČ, prípadne riešiť hektárové výnosy z polí. Nastúpil do rozhlasu, lebo ho zaujímala populárna hudba a kultúra. Z rozhlasu viedla jeho cesta do televízie, kde pracoval ako dramaturg. Vydržal tam ešte ďalší rok po Nežnej revolúcii. Potom vraj pochopil, že na vedúce miesta sa v prevrátených kabátoch vracajú komunisti. Založil si firmu a robil vlastné projekty.
Hudobní bardi
Daniel Mikletič písal texty vari asi 6-8 rokov, keď uzrela svetlo sveta skladba Po schodoch speváka Richarda Müllera na hudbu Vaša Patejdla († 68). „Áno, písal som pre Prešporok, Ventil RG, z čoho neskôr vznikla skupina Vidiek, potom prišiel Richard, ale aj Hečkovci či Laco Lučenič. Boli to zlaté osemdesiate roky. „Vtedy bolo textárstvo remeslo, ktoré už dnes neexistuje tak ako neexistujú drotári. Remeslo to bolo v tom zmysle, že sme dodržiavali pravidlá – ako sa text viaže na hudbu, čo je dlhá doba a podobne.
Vašo Patejdl bol akademik, ktorý vedel presne aranžovať a narábať remeselne s hudbou. Jeho smrť ma šokovala, voňal človečinou, mal chlapčenský úsmev a mal všetko, čo mal mať muzikant minimálne stredoeurópskeho formátu. Niekoľko rokov sme mali spolu aj firmu, pracoval so širokým kompozičným vybavením a bez neho už Elán nikdy nebude Elánom,“ tvrdí Daniel Mikletič, ktorý zároveň s úctou spomína aj na Miroslava Žbirku († 69). „Meky možno pôsobil suverénne, ale potreboval si overiť, či je to dobré, kým to pustil von. Spomínam si, ako mi poslal celý Modrý album Beáty Dubasovej, aby som si ho vypočul, či je to dobre zaranžované a naspievané. Mal v sebe to „peterajovské“, že učiť sa treba od mladých a ja som bol o niečo mladší. Dnes každý všetko vie.“
Robotník šoubiznisu
V 90. rokoch Daniel často chodil na vystúpenia s Ivanom Krajíčkom († 57) a Oldom Hlaváčkom, pretože mal aj vydavateľstvo. „Ivan Krajíček bol stará škola, pracant, dnes, bohužiaľ, zabudnutý umelec. Napriek tomu si myslím, že tu zanechal hlbokú brázdu a má v slovenskom šoubiznise virtuálnu sochu, kde spojil humor so šlágrami.
Bol fantastický zabávač, jeho nápady som vedel počúvať celé hodiny. Bol to robotník šoubiznisu a pokladám sa za neho aj ja, lebo bežný divák mal predstavu, že umelec vstane ráno o jednej a hneď sa zabáva. Ale my sme naozaj pracovali, vymýšľali... Veľa som sa učil od ľudí, ku ktorým som vzhliadal s obdivom.“
5
