Pred rokom 19. augusta zomrel po krátkej a ťažkej chorobe spevák, muzikant, skladateľ Vašo Patejdl († 68). V hudobnom svete zanechal tento jedinečný umelec hlbokú stopu. V týchto dňoch si jeho rodina, priatelia, fanúšikovia spomínajú na deň, keď Vašo opustil pozemský svet. Syn Robo Patejdl (37) si na otca zaspomínal v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Pripomíname si prvé výročie smrti vášho otca, aký bol rok bez neho?
Bol iný ako boli tie predtým. Smutný. Mám možno trochu výhodu v tom, keďže otec nebýval v Bratislave, neboli sme v dennom kontakte, a tak si sám pre seba môžem vytvoriť podvedome taký pocit, že je ešte medzi nami, v Prahe, a nemyslieť na to. V prvých mesiacoch mi najviac pomáhalo ponoriť sa do práce. Pracujem relatívne veľa, a vtedy som pracoval asi ešte viac. Nuž a okrem práce je úžasné byť s mojou rodinou a dcérkou, ktorá má 3 rôčky a s ňou na to vôbec nemyslím. Niekedy mi je však ľúto, že si svoju vnučku neužil viac.
Pre verejnosť bol jeho náhly odchod šokom. Ako to bolo s vami? Vedeli ste, že sa blíži jeho koniec a ako dlho pred jeho definitívnym odchodom?
Až do diagnostikovania dva týždne pred otcovým odchodom nie. Pričom sme, samozrejme, verili, že to nie je koniec. Zhodou okolností som bol pracovne asi mesiac predtým v Prahe, keď sme sa stretli, no bol vtedy veľmi unavený. Akurát mal po koncerte a pripisoval som to jeho iným zdravotným záležitostiam, ktoré si dlhodobejšie riešil.
Dokážete opísať posledné stretnutie s ním?
V ten osudný piatok pred jeho odchodom som ešte stihol prísť do Prahy a byť s ním. Mám to ale zahmlené a nateraz o tom nebudem rozprávať.
Vráťme sa trochu späť, aký bol otec – prísny alebo skôr kamarát?
Bol skôr prísny, hlavne keď sme boli menší. Nado mnou až tak nestál, keď som cvičil na klavíri, ale môj starší brat Vašo by o tom porozprával asi viac. Na druhej strane bol zrejme v určitých oblastiach benevolentnejší, ako by sa čakalo. Hádam to vyplývalo aj z toho, že sme v škole s bratom nikdy nemali väčšie problémy, teda sme si tú benevolentnosť asi aj zaslúžili. Neskôr, keď sme už boli dospelí, prípadne vyštudovaní, bol kamarátsky, no určitý rešpekt, niečo ako mikrobariéry, sme si zachovávali, ale to je podľa mňa bežné vo vzťahoch syn – otec.
Keď ste boli malí chlapci, kapela Elán bola veľmi populárna, kedy ste si uvedomili, že váš otec je slávny?
Ja neviem, či si pamätám nejaký moment, keď som si uvedomil slávu môjho otca. Tá bola pre mňa vždy prítomná. To, že otca všade zdravili, prípadne sa s ním chceli odfotiť, bolo pre mňa od malička bežné a nezamýšľal som sa, čím to je a či aj iní rodičia iných detí to majú takto.
Chápali ste, aký je génius nielen v rámci populárnej hudby, ale aj muzikálov či kompozície?
Ako dieťaťu mi stačilo, že sa mi jeho pesničky, a jasné že nielen tie detské, páčili. Neskôr, keď som začal hrávať ako tínedžer v kapelách, som jeho genialitu odhaľoval viac a viac. Otázne je, či ju vôbec viem obsiahnuť a doceniť celú teraz, myslím, že stále nie. Nemyslím si, že by som sa mu hudobne doposiaľ vôbec priblížil.
Nosili ste spolužiakom platne, kazety a CD pripadne podpiskarty?
Toto si ja nepamätám, teda asi nie. Skôr to bolo o tom, že keď sa ma niekto spýtal, či už v škole alebo potom neskôr v práci, že by chcel dať nejaký darček svojmu blízkemu, kto bol obdivovateľ otca, že či by sa nedal vybaviť podpis na album, tak to otec vždy rád spravil.
Prekážalo vám v niektorom životnom období, že otec je populárny? Že keď ľudia zistili, kto ste, vypytovali sa na otca?
Toto je, samozrejme, bežné doteraz, ale neprekáža mi to. Je ale fajn, že sa ľudia nepýtajú na citlivejšie veci, myslím tým hlavne posledný rok. Našťastie ma obišla nejaká šikana či podpichovanie, keď som bol v škole, azda preto, že som sa dostal na 8-ročné gymnázium, kde boli možno rozumnejšie deti, ako sú priemerne na štandardných základných školách. Tie nepríjemnejšie skúsenosti prišli, keď som ako tínedžer začal chodiť s partiami do mesta a v menej známej partii sa odo mňa často očakávalo, keďže mám slávneho otca, tak by som mal mať aj dostatok peňazí na pozývanie na pivo a podobne. S mojím 100-korunovým mesačným vreckovým som, prirodzene, na to nemal. Nuž, a keď som tieto očakávania nenapĺňal, tak to nedopadlo veľmi kamarátsky. No aj vtedy som mal šťastie na blízkych kamarátov či partiu môjho staršieho brata, ktorá ma prijala ako rovesníka.
Dokázal si otec popri intenzívnej skladateľskej a koncertnej činnosti nájsť na vás čas? Ako ste ho najradšej trávili?
Otec naozaj pracoval veľa, keď sme boli malí a po tom, čo odišiel z Elánu, ani nie tak na pódiách ako najmä doma v štúdiu. Doma teda síce bol, ale väčšinu času v pracovni, tak sme spolu trávili čas najmä pri večeri, pri televízii alebo pri nedeľnom obede. Najviac času sme boli spolu na spoločných dovolenkách, keď naozaj od práce vypínal – či už letných pri mori alebo zimných na lyžovačkách. Hoci aj tam si niekedy musel zobrať prácu so sebou, keď potreboval stihnúť nejaký termín, alebo sa niekedy stalo, že pre niečo prišiel na dovolenku o deň neskôr či odchádzal o deň skôr. Asi najradšej som mal spoločné nedeľné obedy a špeciálne boli pre mňa Vianoce, od rána sme spolu zdobili stromček, spoločná večera, darčeky a tak, ale to sa, samozrejme, skončilo po tom, čo odišiel do Prahy.
Ako na vás pôsobil v oblasti hudby? Spomenuli ste, že ste hrali na klavíri...
Klavír bol povinný, aby sme získali aj hudobné vzdelanie, ale následne po prvom stupni to nechal na nás. Ja som začal hrávať ešte na strednej v nejakých začiatočníckych kapelách, prirodzene, podporoval ma, najmä pokiaľ ide o nástroje či aparatúru, neskôr sme uňho v štúdiu s kapelou nahrali naše prvé demo. Pred pár rokmi sme spolu s mojou kapelou dokončovali moju pesničku Vôňa leta, to už ale u neho v Prahe.
Čo bolo rozhodujúce, že ste založili kapelu?
Vždy ma bavilo skladať pesničky, možno ešte viac ako cvičiť na nástroji či spev. No je pravda, že som už nejaký čas nič nové nezložil. S kapelou sa nám nepodarilo dostať sa na úroveň, žeby sme boli všeobecnejšie žiadaní, čím motivácia v kapele začala upadať, až prišiel kovid, ktorý to asi ešte viac uzemnil. Navyše ma baví aj moja analytická práca, ktorej sa venujem od školy, no a tá mi v súčasnosti berie významnú porciu môjho času. Hudbe som však definitívne zbohom nepovedal, s kapelou si zahráme tak do 10 koncertov ročne a tiež mám rozpracované ďalšie hudobné projekty. Uvidíme...
Keď sa otec rozviedol s vašou mamou, boli ste už s bratom dospelí muži, zmenilo to váš vzťah k nemu?
Náš vzťah to, myslím, nezmenilo, ale významne sa znížil náš spoločný kontakt. Predtým než odišiel do Prahy, som si ešte užíval „mama hotel“ u rodičov, boli sme prakticky každý deň spolu, hoci, často len nakrátko. Ako sa odsťahoval, tak sme boli spolu už len na zopár lyžovačkách, na návštevách, oslavách či na koncertoch, keď sme hrali predkapelu Elánu. Telefonovali sme si – nie nejako pravidelne, ale určite to nie je to isté. Pri rozvode sme sa snažili zostať čo najviac bokom, ale, pochopiteľne, šok to bol. O Benjamínovi nikto z nás dovtedy nevedel, pre mamu to nebolo vôbec ľahké. Ani pre nás nie, ale keďže sme boli už dospelí, snažil som sa to vnímať tak, že to nie je o mne. Hlavne som sa to usiloval uľahčiť mame svojou prítomnosťou a podporou, ako som vedel, no bez nejakých zásahov do vývoja.
Aký máte vzťah s najmladším bratom Benjamínom? Bude z neho muzikant?
Vzťah máme, myslím, dobrý, hoci nie sme spolu často. A donedávna bol ešte maličký na nejaké dlhšie či hlbšie rozhovory a spoznávanie. A teraz, keď je už väčší, tak sme spolu boli najdlhšie asi až v ten smutný víkend. Čo sa týka jeho muzikantstva, neviem, nepočul som ho hrať, nevravel mi o nejakých jeho ambíciách s kapelami, ale veď len teraz sa to pre neho začína a základ by mal mať dobrý.
Čo si myslíte, ktoré povahové vlastnosti ste podedili po otcovi, a ktoré by ste nechceli podediť?
Pracovitosť som asi podedil, dôslednosť možno pomenej, rád by som po ňom podedil férovosť a čo by som nechcel podediť, to teraz nebudem spomínať.
4
