V priestoroch Pálffyho paláca v Bratislave bola v pondelok 21. októbra uvedená do života kniha spisovateľky Mariky Studeničovej o významnom bardovi hereckého umenia Gustávovi Valachovi († 81). Zaspomínali si naň jeho kolegovia František Kovár (77) a Ida Rapaičová (81), ktorí sa spoločne so synom Gustáva Valacha, lekárom na dôchodku Augustínom Valachom, a hercom Jozefom Šimonovičom (75) stali krstnými rodičmi diela. O hercovi sme sa porozprávali s MUDr. Augustínom Valachom, synom hereckej legendy.
Kto bol iniciátorom, aby vznikla kniha o vašom otcovi, výnimočnom hercovi Gustávovi Valachovi († 81)?
Boli to dvaja páni, jeden z nich bol môj dobrý kamarát Juraj Hradský. Debatovali sme o tom a potom prišla Marika Studeničová a začali sme pracovať.
Boli ste naklonený hneď k spolupráci? Lebo na krste knihy ste spomenuli, keby žil otec, žiaden krst, respektíve „cirkus“ – ako ste to nazvali, by nebol.
To bol otcov názor, ani ja som nebol naklonený celej tej paráde, ale presvedčili ma ľudia okolo, že otec si knihu zaslúžil a rovnako aj jej slávnostné uvedenie do života, tak ako sme ho zažili v Pálffyho paláci. A zaslúžila si to hlavne Marika Studeničová, ktorá na nej zodpovedne a s láskou pracovala. Je to vyjadrenie úcty voči môjmu otcovi, k jeho tvorbe, k jeho človečenstvu, beriem to všetkými prstami aj na nohách.
Ako vnímate prirovnanie, že je to slovenský Charles Bronson, ktoré na krste vyslovil František Kovár?
Poznal som toto prirovnanie, nepočul som ho po prvýkrát, viem o ňom. Manželka Ferka Kovára je tiež lekárka a moja najmladšia sestra, ktorá sa už pominula (zo štyroch súrodencov žijem už len ja jediný), boli kamarátky. A toto prirovnanie sa skloňovalo častejšie ešte aj za otcovho života.
Vy ste lekár, sestra bola lekárka, druhá sestra a brat boli architekti. Nikto z vás nechcel byť hercom?
Aj ja som chcel byť herec, ale otec zavelil, že jeden komediant v rodine stačí, pôjdeš za lekára a splníš mamin sen! Naša mama mala 5 semestrov medicíny, ale musela to nechať. Najstarší brat hral basketbal, zaujímala ho architektúra a bol dobrý architekt.
Otec bol známy prísnym výzorom, hromovým hlasom, aj doma skríkol občas na vás – na deti?
Podľa toho, ako sme si zaslúžili. Keď sa vyskytli veci, ktoré ho hnevali a bolo ich nemálo, hoci my ako deti sme do toho nepatrili s výnimkou, keď sme robili lotroviny. Bývalo to tak, že dievčence nebil, lebo kto to kedy videl udrieť dievča, brat ušiel, tak som na bitku ostal ja. Občas bolo tak, že tri razy chlieb a štyri razy bitka.
Pociťovali ste to ako krivdu?
Vôbec nie, to vám ani nepríde. Lebo ste zažili obapolnú lásku. Mal som 11 rokov, keď otca vyhodili z divadla a robil vo výrobe, ale nás deti tak chránili pred týmto zlom, aby sme nič nepocítili. Aj finančná situácia začala byť neúnosná, ale mali sme šťastie v tom, že predtým, ako otca vyhodili z divadla, dokončil v Čechách film Ztracenci a z tých peňazí sme žili ďalší rok. Jeho výplata v polygrafických závodoch bola okolo 450 korún. Ale všetko sa dočítate v knižke. Kým sme nechodili do školy, žili sme v Banskej Štiavnici s nádhernými spomienkami, akurát že starý apa sa rýchlo pominul, neužil si veľa penzie. Ale miloval nás, viete si predstaviť, že v roku 1952 minul 72 korún, aby nám kúpil cukríky, a toľko peňazí na sladkosti, to bola nehoráznosť! Mal krásnu štátnu penziu, vyše tisíc korún. A vtedy sa toľko ani nezarábalo. To, samozrejme, vieme od mamy, brat nastúpil v Bratislave do školy v roku 1953, ja o rok neskôr a apa sa pominuli v roku 1955.
Otec bol aj vynikajúcim recitátorom, čo sa neopomenulo ani na krste knihy. Aký máte vy vzťah k recitovaniu a poézii?
Milana Rúfusa nazývam veľmajstrom slovenskej poézie, nielen preto, že napísal rozlúčkovú báseň pre môjho otca, ktorý hovorí zase o Valentínovi Beniakovi, že je len jeho miništrant, alebo si zoberte Hviezdoslava. Kde sa v takejto „škvarke“, ako je malé Slovensko, nájde toľko básnikov? Milujem poéziu, čítam, ale nikdy som nerecitoval verejne, len tak čítam a obdivujem.
Spoznávajú vás ľudia na ulici podľa výzoru či hlasu, ktorý ste podedili po otcovi? Dokonca hovoríte aj nádhernou ľubozvučnou slovenčinou, presne ako on.
Áno, aj nedávno ma pristavil istý pán s otázkou, že nie ste vy pán Valach? Ja že – som, odkiaľ ma poznáte? A on že – vy nie ste syn, vy ste klon svojho otca! Otázka rešpektovania materinskej reči je nielen otázka kultúry, ale aj kultúrnosti. Ľudia majú často problém rozpoznať tieto pojmy. Každý kultúrny a kultivovaný národ nazýva svoju reč materinskou. A keď ja przním materinskú reč, je to akoby som napľul vlastnej matke do tváre. Je to hrozné prirovnanie, ale tak to je. Čo dnes počujeme z úst redaktorov, to je strašné, ale, bohužiaľ, tu to nevyriešime.
Bol na vás otec prísny v rámci slovenčiny?
Samozrejme, ale viete, otec z Hontianskych Nemiec, mama z Podbrezovej, obaja z oblastí Slovenska, kde sa hovorilo a hovorí sa dodnes krásne. Hoci už aj tam dobiehajú prvky amerikanizácie – a je to choré a zvrhlé. Na to by mali učitelia dávať pozor.
Čo považujete za najdôležitejšie, čo ste zdedili po otcovi alebo čo vám zanechal?
Bol to môj otec a viac nemám čo k tomu povedať.
Obdivovali ste popri otcovi iných hercov?
Však k nám chodili Štefan Kvietik, Janko Klimo, ujo Karol L. Zachar, Ivan Rajniak, Karol Machata, ktorý sa narodil v Brodskom a jeho slovenčina bola precízna.
V škole alebo v robote si nepýtali od vás podpisy či fotografie slávneho otca?
Poznali ho všetci, ale nebol nik taký šialený, aby zbieral fotografie.
Sledujete, vnímate súčasnú mladú hereckú generáciu?
Ďakujem, nie.
5
