Terézia Kandalaft Beňačková sa na dôchodku pustila do písania kníh: Láska z Izraela

Autorka Terézia Kandalaft Beňačková (68) potešila čitateľov druhým dielom trilógie po stopách očkajovského rodu s názvom Túžbou spálení. Prvý diel, Vínom kropení, vyšiel v júni tohto roka a zavŕšenie trilógie očakávame na jar 2024. Kým však začala písať, život ju zavial do ďalekej cudziny, do Izraela.

Hoci to Terézia Kandalaft Beňačková nemala v pláne, vydanie trilógie považuje za splnený sen. Dostala sa k nemu až po ukončení pracovných aktivít, s úsmevom dodáva, že na dôchodku. „Priviedla ma k nej túžba môjho brata spoznať korene jednej vetvy nášho rodu, ktorá sa tiahne od našej prababičky Ilony Ocskay.

Mimochodom, neskôr sa priezvisko poslovenčilo na Očkaj,“ prezrádza Terézia. „Po dlhom, 11-ročnom pátraní sme sa dopracovali k rodokmeňu siahajúcemu do 13. storočia. Pri výskume sa mi otvárali krásne príbehy zo života ľudí v starom Prešporku a Svätom Jure, a tak som ich začala spisovať.“

Osudy predkov 

Postupne vznikali prvé strany knihy Vínom kropení. Kniha nás zavedie do 16. a 17. storočia, do obdobia tureckých nájazdov, kedy Prešporok bol len malým mestečkom. Osudy troch generácií rodov Armbruster a Očkaj, ktorých životy boli ovplyvnené skutočnými historickými osobnosťami žijúcimi v tomto období v Prešporku a Svätom Jure (richtár Blažej Behaim, humanista Krištof Armbruster, predseda tridsiatkového úradu František Kamper, lekár Juraj Purkircher), sú prerozprávané cez postavy dvoch Magdalén – babky a vnučky.

„Pri pátraní som objavila predkov, ktorí žili v okolí Nitry. Neďalekú dedinu Aba Lehota v 15. storočí dostali za verné služby od Mikuláša Ujlakiho, majiteľa hradov Tematín, Hlohovec, Šurany a iných. V 80. rokoch 16. storočia bol nitrianskym podžupanom Ján Ocskay a jeho meno bolo úzko späté s rodom Thurzovcov. O tejto časti rodu píšem v druhom diele Túžbou spálení. Od 18. storočia sa moja vetva rodu Očkaj zdržiavala výlučne v Nitrianskej župe a na začiatku 20. storočia sa sobášom prababičky Ilony Očkaj dostala do mojej rodnej dedinky Dubník.“

Zamilovaná

Po skončení základnej školy v Dubníku, kde bol riaditeľom Terkin otec, študovala na strednej škole v Nových Zámkoch, a potom na vysokej škole v Bratislave. Hlavné mesto jej však nedalo vysokoškolský titul, ale manžela, s ktorým je už 50 rokov. „Zoznámili sme sa na vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline a myslím si, že u Boulosa okamžite preskočila iskra,“ vracia sa Terézia v spomienkach o polstoročie dozadu. „Boulos je Palestínčan, žil v Izraeli. Keď ma uvidel na návšteve u môjho spolužiaka z gymnázia, padla som mu do oka. Na druhý deň zaklopal na dvere mojej internátnej izby a po krátkom úvode povedal, že má v pláne variť večeru, ale chýbajú mu zemiaky.

Bola to zámienka, aby ma mohol kontaktovať. Spolubývajúca mu podala vrecúško zemiakov, a tak sme si v ten večer pochutnávali na varenom kurčati s kari korením a hranolkami. Prvýkrát v živote som jedla hranolky a mäso na kari,“ smeje sa Terka a pokračuje. „Každý deň sa objavil v našej malej internátnej izbe. Pomaly som si privykala na jeho hlboké oči, havranie vlasy a orlí nos. V jeden deň, keď sa neobjavil, uvedomila som si, že mi chýba, a že mi na ňom záleží. Vždy som bola racionálna a bránila som sa tomuto vzťahu. Veď zaľúbiť sa do Palestínčana z Izraela znamenalo veľa nepríjemností. V tom čase medzi Československom a Izraelom neboli diplomatické vzťahy a vedela som, že Boulos sa bude musieť po skončení štúdia na farmaceutickej fakulte vrátiť do vlasti,“ vysvetľuje Terka.

V zarytom socialistickom Československu nebolo jednoduché prísť do malej dedinky a oznámiť rodičom – mám milého, je Palestínčan. „Keď som rodičom povedala o mojom vzťahu, nasledovali dlhé dialógy. Poplakali si, ale keď videli, že moja láska je nemenná, prijali to. Keď som im po čase Boulosa predstavila, veľmi si ho obľúbili a prijali ho s rodičovskou láskou. Horšie to bolo s niektorými spoluobčanmi, ktorí mali voči cudzincom predsudky. Boulos má o niečo tmavšiu pokožku ako my, a to sa mnohým nepáčilo.

Černoch do domu

Jedno popoludnie prišiel otecko s úsmevom domov a vyrozprával nám, čo sa mu prihodilo po ceste. Pristavila ho naša bývalá susedka, ktorá mu s hrôzou povedala: Pán riaditeľ, predstavte si, čo sa stalo! Súčových vnučka im priniesla domov černocha! V dedine bola len jedna rodina Súčových, a to bola rodina mojej matky. Otecko sa jej s potmehúdskym úsmevom opýtal: Myslíte tým moju dcéru? Pani sa chytila za hlavu: Ježiš Mária! Naozaj, veď to je vaša dcéra! Zahanbene sa pratala otcovi z cesty.“

Dvojica sa zosobášila a z Terky sa stala pani Kandalaft. Po čase, v roku 1978, spolu s manželom, polročným synom a ďalším dieťatkom pod srdcom odleteli do Izraela. „Dcéra sa narodila pár mesiacov po príchode do Izraela, pre mňa neznámej krajiny. Bolo to veľmi ťažké. Opúšťala som milovaných rodičov s myšlienkou, že možno sa už nikdy v živote nestretneme. V tom čase boli vzťahy medzi Československom a Izraelom nepriateľské. Tak ako ja, aj rodičia plne dôverovali môjmu manželovi a vedeli, že ma odovzdávajú do rúk zodpovedného muža, ktorý sa dobre postará o ich dcéru a vnúčatá,“ spomína Terka.

Cudzinka

S manželom spočiatku bývali u svokrovcov. Keď sa po piatich mesiacoch narodila dcérka, odišli sme do podnájmu. Svokrovci staršiemu synovi pomohli kúpiť byt, ten totiž študoval v Poľsku medicínu a priniesol si odtiaľ manželku. Ja som už tak bola uchránená od počiatočnej nedôvery k cudzinkám. Na jednej strane som svokrovcov plne chápala, že nechceli pre synov manželky - cudzinky, ale neskôr sa svokra vyjadrila v náš prospech. Vraj sme menej náročné a problematické ako dievčatá z ich komunity.

Po piatich rokoch prispeli na vlastné bývanie aj nám.“ Manžel Terézie pracoval v dvoch zamestnaniach. „Skoro ráno začínal v továrni na výrobu liečiv, jeho nadriadeným bol Žid zo Slovenska. Po čase si manžela natoľko obľúbil, že ho vymenoval za svojho zástupcu.

Po práci v továrni pokračoval v práci v súkromnej lekárni až do večera.“ Na toto obdobie nespomína Terézia s radosťou. Postupne sa však naučila hebrejsky a jej život sa zmenil o 180 stupňov.

Pomohla maďarčina

V Dubníku, kde vyrastala, sa rozpráva po slovensky i po maďarsky. Ani Terézia nie je výnimkou. Po jazykovom kurze a štúdiu na inštitúte sa v Izraeli zamestnala v ženskej organizácii. Počas náročného štúdia popri výchove dvoch malých detí s trinásťmesačným vekovým rozdielom musela pracovať, a to niekedy aj v dvoch zamestnaniach. „Ale keď človek chce, aj horu prenesie,“ hovorí dnes s úsmevom Terézia. „Vždy som mala na pamäti slová môjho otca, ktoré mi dodávali silu v tých najťažších chvíľach: Veľmi ťa ľúbim a bojím sa o teba, ale viem, že aj keď ťa vyložia v púšti, ty prežiješ, lebo si moja dcéra.

Vždy, keď som bola so silami na konci, spomenula som si na jeho slová a znova som sa cítila plná energie. Vďaka tomu, že ovládam aj maďarský jazyk, som na úrade práce stretla pána, ktorý sa ma ujal. Zažila som s ním jednu z tých príjemnejších situácií, ktoré ma v Izraeli postretli,“ usmeje sa pri spomienke Terka a dodá: „Keď som mu mojou zvláštnou hebrejčinou povedala, o akú prácu sa uchádzam, usmial sa na mňa a začal so mnou hovoriť po maďarsky. Prekvapilo ma to a on na môj údiv reagoval slovami: Z vašej hebrejčiny trčí maďarčina! A poslal ma domov, aby som prišla o dva dni, že mi nájde takú robotu, že do smrti na neho nezabudnem.

Svoj sľub dodržal. Našiel mi prácu v ženskej organizácii, kde som sa postupne vypracovala na riaditeľku oddelenia kontroly.“

Návrat do vlasti

Rok 1989 otvoril mnohým ľuďom dvere do zahraničia, niektorým zas naopak – domov. „Veľmi dobre si pamätám na deň, keď sme prvýkrát zaregistrovali veľké demonštrácie v Prahe,“ zamyslí sa Terézia. „Manžel dostal od svojho zamestnávateľa pobyt v Tel Avive a celý čas sme v hotelovej izbe sledovali dianie v Československu. Eufória zasiahla aj moju rodinu a usilovne sme s deťmi študovali slovenské vybrané slová a počítali po slovensky príklady z matematiky. Pamätám si, ako sme na terase nášho bytu všetci plakali, lebo v diktátoch bolo červené more chýb. Od decembra do júna sme tvrdo trénovali slovenčinu a keď deti nastúpili do šiesteho a siedmeho ročníka v mojej rodnej obci, dostali pochvalu od pani učiteľky,“ usmeje sa Terézia, ktorá zároveň priznáva, že horšie to bolo s ňou a jej manželom.

„V roku 1990 bolo podnikanie v Československu v plienkach, dá sa povedať, že nebolo žiadne. Nič nefungovalo, až po dvoch rokoch sa nám podarilo založiť distribučný sklad na lieky. Dcéra sa vydala po vzore otca na dráhu lekárničky a syn zas išiel v šľapajach dedka, môjho otca, a stal sa učiteľom. Syn si veľmi rýchlo zvykol na život na Slovensku. Oženil sa s dievčaťom, ktoré má matku Slovenku a otca Palestínčana. S dcérkou to bolo komplikovanejšie. Nevedela si zvyknúť na slovenskú náturu, zažila pár nepríjemných ponižovaní, a preto sa túžila vrátiť do svojho rodiska. Našťastie to osud zariadil tak, že si našla manžela z Haify a prišli žiť na Slovensko.

Dnes mám troch krásnych vnukov, ktorí sú svetlom mojich dní. Obe manželstvá mojich detí stroskotali, ale som životu veľmi vďačná za dar byť babičkou,“ teší sa.

Na dôchodku sa nenudí

Po ukončení podnikania v oblasti distribúcie liekov sa manželia Kandalaftovci venovali lekárenstvu a dokonca sa im podarilo zrealizovať manželov životný sen - otvorili si veľkú lekáreň v jednom z nákupných centier. Dnes sa už lekárenstvu nevenujú, rozhodne však nesedia s vyloženými nohami a nečakajú každý mesiac poštára s dôchodkom. „Manžel, hoci nedávno oslávil sedemdesiatku, si plní svoj ďalší sen, venuje sa developerstvu. Nuž, a ja? Teším sa z každej chvíle, keď prídu moji vnúčikovia, vyobjímajú ma a povedia mi, ako ma veľmi ľúbia. Potom nabehnú do špajze a s víťazným úsmevom si delia dobroty, ktoré som pre nich schovala. Posledné dva roky sa venujem písaniu beletrie o očkajovskom rode a po dopísaní tretieho dielu trilógie mám v pláne sa venovať maľbe – môjmu dávnemu koníčku, ktorý som v Izraeli aj študovala. Na sny nie je nikdy neskoro,“ teší sa Terka, ktorej je ľúto, čo sa aktuálne deje v Izraeli.

„Posledné týždne trvajúci vojnový stav v Izraeli a Palestíne nenecháva ani nás ľahostajnými. Tak, ako na jednej strane, i na strane druhej máme priateľov, ktorí ťažko prežívajú vzniknutú situáciu. Chápu beznádejné postavenie
Palestínčanov, vidia ich dlhé roky trvajúci útlak, týranie a rozširovanie izraelských osád na ukradnutých palestínskych územiach.

Všetci tí, ktorým skutočne záleźí na mieri v oblasti, volajú po ukončení izraelskej okupácie a režimu apartheidu. S manželom sledujeme zahraničné média, ktoré bez cenzúry uverejňujú hrôzy páchané na obyvateľoch Gazy. Neraz vidím slzy v jeho očiach a vtedy si v plnej miere uvedomujem, že slová o mieri nie sú len otrepanou frázou z čias socializmu.

Zdroj foto: atkb, ancn