Textár, básnik a publicista Ľuboš Zeman oslavuje 75 rokov: Tvorba je nálada danej chvíle
Patrí medzi najznámejších slovenských textárov, hoci jeho talent presahuje písanie textov pre slovenských spevákov. Ľuboš Zeman (75) tvorí vari pre všetky zvučné spevácke mená. Rádiá dodnes hrajú jeho veľké hity i menej známe piesne, ktorých je vyše 500.
Ste doslova multitalent – textár, básnik, novinár, manažér. Ako to cítite vy osobne – čo je vám najbližšie?
Je to ťažká otázka, ale od mladosti som inklinoval k písanému i hovorenému slovu, ku knihám, k rozhlasovým hrám a básničkám. Mali sme doma veľa kníh, lebo moja mama bola vášnivá čitateľka a členka Spolku krásnych kníh. Žili sme skromne, ale na knihách sme nešetrili, a to ma asi formovalo. Na strednej škole som mal šťastie na dobré slovenčinárky a aj vďaka nim som založil školský časopis TMA (Tvorba mladých autorov). A okolo mňa na Brnianskej ulici a v okolí našej štvrte žili aj mnohí umelci - básnik Peter Gregor, novinár , môj menovec Peter Zeman, sochári Fraňo Gibala a Rudo Pribiš, akademická maliarka Gaba Schillerová, spisovateľ Ľudo Zúbek. A v škole boli mojimi spolužiakmi deti básnikov Pavla Bunčáka a Štefana Žáryho. Proste bohéma ako sa patrí, a to ma zachránilo pred divokejšou stranou ulice.
Ste majster pera, ale asi málokto vie, že ste v mladosti hrali v kapele na bicie. Nebola vaša ambícia stať sa profi muzikantom? Zvlášť, ak ste celý život spolupracovali s hudobníkmi...
Na konci 60. rokov sa atmosféra uvoľňovala, objavili sa české preklady beatnickej literatúry i čierne single platne zo Západu s kapelami Shadows, Yardbirds, Animals, Rolling Stones a Beatles. Všade v pivniciach, v garážach a v izbičkách sa zakladali kapely. Nosili sme dlhé vlasy a zvonové nohavice a chodili zhrbení ako opice. Kamaráti z ulice zháňali do kapely Monzún bubeníka a keď nikoho nenašli, tak som prišiel na rad ja. Gitaristov otec bol náčelník Hlavnej železničnej stanice v Bratislave a keďže sme potrebovali nástroje a aparatúru, tak sme sa stali kapelou rušňového depa.. Postupne sme hrávali na ich zábavách, ale aj v bratislavskom Atlon klube i na stužkových. V tom čase vznikla aj ideologická potreba otextovať anglické pesničky a keďže som mal jednotku zo slovenčiny, tak voľba padla na mňa. Úplne prvý amatérsky text som napísal na skladbu Cliffa Richarda z filmu Klub mladých. Volala sa Dievča, daj mi svoje srdce... A tým som vlastne vyriešil dilemu, či slovo alebo hudba. Jednoducho sa to spojilo do jedného celku.
Ktorý bol teda celkom prvý profesionálny text z tých 500, čo ste napísali a ktorý sa stal prvým hitom? Pohne to s vami aj po rokoch, keď počujete „vašu“ pesničku v éteri ?
Prvý profesionálny text som napísal ako elév v Československom rozhlase. Mojím kolegom bol hudobný skladateľ - džezový klavirista Laco Gerhardt a ten mi dal šancu. Vznikol prvý slovenský soul V storočnej aleji, ktorý naspieval Ľuboš Novotný a aj vďaka tomu som sa stal textárom. No a v roku 1975 mi Peter Hanzely dal na otextovanie melódiu, ktorá sa potom aj vďaka výbornej interpretácii Karola Duchoňa začala vysielať v rozhlase. V Štefanovej pod Rozsutcom vznikla pieseň V slovenských dolinách a tá sa stala hitom. Rádio počúvam väčšinou v aute a poteší ma, keď zaznie moja pesnička, ktorú som už dlho nepočul.
Textár, básnik a publicista Ľuboš Zeman oslavuje 75 rokov: Tvorba je nálada danej chvíle
Skúšali ste písať texty napríklad v angličtine? Dnes mnoho slovenských spevákov spieva práve po anglicky...
Mňa fascinovala predovšetkým slovenská poézia. Básnici Válek, Mihálik, Rúfus, Kostra, neskôr som registroval literátov - textárov Braňa Hlubockého, Ruda Skukálka, Kamila Peteraja a Tomáša Janovica. Boli prvou inšpiráciou a angličtina pribudla oveľa neskôr, až na katedre žurnalistiky FFUK. A prvé pokusy s anglickými textami vznikli až v poslednom desaťročí. Ale tá angličtina spevákov z nášho regiónu znie Angličanom a Američanom vždy akosi divne, a preto sa nikto z našich interpretov v zahraničí ani veľmi nepresadil. Výnimkou sú tí, ktorí tam žili a pracovali, a angličtina im vliezla do hlavy i do úst - napríklad Vlado Kolenič alebo Janka Andevská. A práve pre ňu som napísal slovensko-anglický text s názvom Dialóg, ktorý zhudobnila a naspievala s Petrom Lipom. Je to pekná nová pesnička.
Vaše texty naspievali mnohí umelci – samé zvučné mená... Pre koho ste napísali najviac textov?
Vprvom období som písal najviac pre Karola Duchoňa, Janu Kocianovú, Jozefa Ivašku a súrodencov Hečkovcov. Potom pribúdali aj kapely, napríklad Taktici, ktorým som napísal väčšinu repertoáru. Ak by líder Vlado Kolenič a ďalší členovia kapely neemigrovali do Ameriky, tak by sme asi dodnes tvorili autorskú dvojicu. Neskôr pribudli skupiny Prognóza, AC+, YPS, NO 5 a potešila ma aj spolupráca s Věrou Špinarovou a Karlom Gottom. V poslednom období to boli Robo Grigorov, Beáta Dubasová, Vašo Patejdl a Elán.
S ktorým skladateľom rád spolupracujete?
Umelecky, ľudsky i generačne mi bol najbližší Vašo Patejdl. Úžasne sme si rozumeli a keď sa rozhodol odskočiť si z Elánu na sólovú dráhu, išiel som s ním. Napísal som mu asi 60 textov a považujem ich za najlepšie v celej mojej tvorbe. Skladbu Nepriznaná považujem vôbec za môj najlepší text napísaný na hudbu. Vašo mi veľmi chýba a myslím si, že je nenahraditeľný. Bol to taký náš Paul McCartney, umelecká osobnosť s veľkou prirodzenou autoritou.
Zasahovali vám interpreti do textov?
Elán mal na texty trojčlennú komisiu zloženú z nich samých, Robo Grigorov rád vymieňal slová, ktoré mu nešli do úst, a Vašo nemal rád archaizmy. Malé úpravy textov boli a sú súčasťou tvorby. Niekedy to ide bez zmien, niekedy treba čo-to vymeniť a niekedy ide text do koša. Ale to sú výnimky. Ak ste sa vzájomne dobre poznali, tak tie texty sadli na prvú.
Ktorý interpret bol, čo sa spolupráce týka, najprísnejší?
Asi Robo Grigorov a Jožo Ráž. A zo skladateľov Ali Brezovský a Pavol Zelenay, ktorí ma veľa naučili o technike textu a aj o tom, aké hlásky použiť, aby sa interpretom dobre spievali. A v hudobnej réžii Leoš Komárek, ktorý strážil nielen intonáciu, ale aj artikuláciu.
Textár, básnik a publicista Ľuboš Zeman oslavuje 75 rokov: Tvorba je nálada danej chvíle
Takmer 40 rokov ste pracovali v rozhlase. Bola to pre textára výhoda? Predsa len, boli ste “pri zdroji“...
Do rozhlasu som prišiel ako 18-ročný chalan z ulice. Popri robote som vyštudoval vysokú školu a vďaka prísnym šéfom som absolvoval aj doktorát z hudobnej publicistiky. Bez vzdelania by ma odtiaľ vyhodili. Ak by ma vtedy na brigádu do rozhlasu nevzali, neviem, ako by som skončil. Mal som tam byť na zastupovanie jeden mesiac a napokon z toho bolo 37 rokov. A naozaj som bol pri zdroji skvelých hudobníkov, excelentných hercov, hlásateľov, slovesných i hudobných režisérov a hlavne špičkových profesionálov. Vtedy fungovali aj tri rozhlasové orchestre SOSR, TOČR a OĽUN, bolo sa čo učiť. Čerešničkou na torte bol rozhlasový snack bar, kde sa každý deň objavili speváci, speváčky, kapely, novinári , zvukári a občas aj svetové hviezdy. Tam to proste žilo na plné obrátky. Rozhlas je stále moja srdcovka. Boli to moje životné schody a na každom bola iná rozhlasová odbornosť. Hudobné vysielanie, Rock FM rádio, marketing, publicistika aj písanie scenárov a autorské moderovanie. Toľko profesijných skúseností vám môže ponúknuť iba verejnoprávne médium. Jednoducho škola života.
Ste držiteľom deviatich Bratislavských lýr, boli ste ocenený na mnohých zahraničných festivaloch, v Tokiu ste bodovali s pesničkou Čardáš dvoch sŕdc. Nechýbajú vám osobne i Slovensku festivaly tohto typu?
Či chýbajú poslucháčom a divákom to iba odhadujem, mne osobne chýbajú veľmi. Bola to úžasná konfrontácia pôvodnej slovenskej tvorby so zahraničnou produkciou. Lýra bolo okno do sveta, prinášala veľa západnej hudby do socialistického Československa a pomáhala našim interpretom etablovať sa na európskych pódiách. Hľadisko bolo vždy vypredané a televízne prenosy mali najvyššiu sledovanosť. Festival bol prestížnym podujatím aj pre autorov, lebo médiá ich začali brať vážne a zlepšilo sa ich spoločenské postavenie. Túžil som aj po tej desiatej Bratislavskej lýre, a tak zo žartu hovorím, že radšej ju zrušili, aby som ju nevyhral. Na lýre však vzniklo aj veľa umeleckých protestov proti režimu, väčšinou v inotajoch, ale niekedy aj bez okolkov. Mrzí ma, že niektoré umelecké návraty v divadlách ju v súčasnosti karikujú a znevažujú. Robia to najmä tí, čo ju ani nezažili a nepochopili jej spoločenský a umelecký význam. Doba je však iná a z tých veľkých svetových festivalových pódií prežila len Veľká cena Eurovízie. Ale tá sa v posledných rokoch zmenila na predražený pompézny festival politickej piesne s podivným hlasovaním porôt.
Koľko textov máte doma v zásuvke a s kým momentálne spolupracujete?
Teraz si píšem hlavne básničky a niektoré upravujem na štruktúru piesňových textov. Rád to kombinujem, a tak to vyšlo aj knižne v mojich štyroch predošlých knihách, naposledy v kompilácii Malá tichá radosť. Viaceré texty mám vždy rozpracované, lebo chcem vydať ešte jednu knihu - piatu a asi naozaj poslednú. Možno bude aj s notovými zápismi a nejakými zabudnutými fotografiami. Zopár textov chcem ešte napísať Beáte Dubasovej, skupine Instinct a Janke Andevskej. Moje nové texty má aj Robo Grigorov, skupina Elán a Helenka Vondráčková. A rád by som vytiahol z pražského počítača Vaša Patejdla našu poslednú pieseň Tak ťa milujem, ktorá potrebuje len mastering.
Čo robíte, keď nepíšete, aké sú vaše záľuby ?
Veľa čítam, najmä historické romány, mám rád teplé moria a šum paliem, takže cestujem a objavujem nové končiny. Nedávno som bol v Bahrajne a príjemne ma to tam prekvapilo. Poteší ma aj dobré víno, starý koňak, kotlíkový guláš a vyprážaný bravčový rezeň. K šťastiu stačí málo - dobré slovo a zopár priateľov. Mám ľudí rád.
Poviete si niekedy, že tento text by som dnes napísal inak?
Všetko vždy môže byť lepšie, ale tvorba je nálada danej chvíle. Ako keď fotograf zveční okamih v živote človeka. Nemôžem zmeniť svoju minulosť, ani ovplyvniť budúcnosť. Život treba prijať taký, aký je, aj keď niekedy vietor neveje tak, ako by si plachetnica želala. Tak nech tie texty idú so mnou až do konca žitia také, aké sú.
Textár, básnik a publicista Ľuboš Zeman oslavuje 75 rokov: Tvorba je nálada danej chvíle
6
