2Volám sa Roman Príhoda a pred desiatimi rokmi som napísal knihu, lebo som umieral. Morbídna obezita ma dohnala k rozhodnutiu, ktoré v poslednej chvíli všetko zvrátilo. Našťastie, včas som sa dozvedel o jedinečnej metóde – sleeve gastrektómii. Tomuto zákroku vďačím za to, že dnes fungujem ako zdravý človek.
Informácií o tejto forme liečby morbídnej obezity je ako šafranu. Viem, že prekročiť svoj obrovský tieň je namáhavé, no na vlastnej koži som sa presvedčil, že to ide. Ak človek zmení procesy vo svojom živote, zmení všetko. Nie je to ľahká cesta, ale cieľ stojí za to. Možno nie každý sa stotožní s touto napohľad extrémnou metódou chudnutia, ale bolo to moje rozhodnutie – a ja ho neľutujem. Zachránilo mi život. Schudol som za rok takmer sto kíl!
Vy umierate!
Bol december 2014, v marci som mal osláviť štyridsať rokov. Sedel som v ambulancii u lekárky a premýšľal, koho pozvem na oslavu, čo pripravím ako pohostenie. Dám upiecť prasa, objednám steaky... Štyridsiatka, to je pre chlapa najlepší vek, tak to treba poriadne osláviť, uvažoval som, kým mi lekárka merala po druhý raz tlak. Keď opäť stláčala pumpičku na tlakomeri, zachytil som, že si čosi pre seba zašomrala. „Pán Príhoda, cítite sa dobre?“ vytrhla ma z myšlienok. „Je mi fajn, nejaký problém?“ s námahou som vstal a obliekal si polokošeľu s dlhým rukávom. Išlo mi to ťažko, aj keď som už mal na obliekanie rokmi naučený grif, zakaždým ma podráždilo, keď sa mi pulóver či tričko zaseklo niekde medzi hlavou a trupom. Na moju robustnú postavu som nevedel zohnať oblečenie, ktoré by bolo pohodlné aj moderné. Keď mi lekárka zmerala tlak po tretíkrát, šípil som, že niečo nie je v poriadku. Len čo odložila tlakomer, podišla ku skrinke a z liekovky vytiahla pilulku a podala mi ju. „Dajte si ju pod jazyk!“ Bol to rozkaz. Tón jej hlasu jasne vravel, že o tom so mnou nebude diskutovať. Potom zdvihla slúchadlo a vyťukala klapku sestričky vo vedľajšej miestnosti. „Volajte záchranku, mám tu ťažkú hypertenziu!“ povedala do slúchadla a položila. Kým som sa spamätal, už ma brala sanitka. Sprvu som sa bránil, vyjednával som s lekárkou, že sa budem o seba starať, že začnem chudnúť a podobné rečičky. Nedala sa. „Nie, pán Príhoda, vy umierate! Ak vyjdete z tejto ambulancie, na chodbe môžete kedykoľvek skolabovať. Máte tlak 220/180! Mám tridsaťpäťročnú prax a prvý raz v živote vidím sedieť pred sebou živú mŕtvolu!“ povedala so zdvihnutým obočím. Bol to pre mňa šok, no potom prišla zdrvujúca otázka. „Sú vaši rodičia dostatočne silní?“ opýtala sa ma. Jej slová sa mi zapichovali do mozgu ako ihlice. „Ako to myslíte, že či sú silní?“ spýtal som sa. „Pýtam sa, či majú dostatok sily. Pretože ak sa vám niečo stane, kto vás bude dvíhať? Veď máte 170 kíl! To je potom lepšie umrieť, ako prežiť a byť rodičom na oštaru,“ chrstla mi do tváre. To bol zlom, keď som pochopil, že takto to ďalej nejde. Už som prekročil rubikon. V tej chvíli mi bolo jasné, že všetky výhovorky sú len nezmysly, ktoré nemajú reálny základ.
Kolotoč vyšetrení
Keď mi lekárka oznámila, že som vlastne jednou nohou v hrobe, stratil som akýkoľvek argument, ktorým by som ospravedlňoval svoju tučnotu. Zrazu akoby niekto preťal softvér, môj mozog urobil reštart, no trvalo dlho, kým naskočil a obrazovka sa rozsvietila. Lekárka mi pri odchode podala ruku a povzbudila ma: „Vy to dokážete! Len sa treba konečne spamätať a urobiť prvý krok,“ povedala mi presvedčivo. Samozrejme, že výsledky potvrdili morbídnu obezitu. Odišiel som s receptom na dvanásť druhov liekov na každý deň. Bol to šok. Dovtedy som neužíval takmer žiadne tabletky. Pochopil som, že je to na hrane. Moje telo končí, melie z posledného a v stave, v akom je, už nevie ďalej fungovať. Okamžite som sa naštartoval a dohodol si stretnutie so špecialistom v Trnave. Bolo jasné, že musím zmeniť myslenie, spôsob života. Pretože všade, kam sa čo i len trochu dalo, jazdil som autom. Bolo to pohodlné, nezadýchal som sa, neunavil. Logistiku som mal premyslenú do posledného detailu. Ako pribúdali kilogramy, ubúdali kroky. Začarovaný kruh, z ktorého by sa dalo elegantne vyjsť, keby som chcel. Lenže toto bolo pohodlné...
Precitnutie vo vlaku
S morbídnou obezitou som žil ruka v ruke. Ťažko, ale žil. Zatiaľ. Raz som cestoval so spoločníkmi z firmy na pracovnú cestu vlakom do Prahy, dovtedy som všade jazdil autom. Prvý šok som zažil na peróne, keď som sa ledva vyškriabal po schodíkoch, keď som sa vyteperil do chodbičky vozňa, musel som zastať, aby som to rozdýchal. Druhý problém nastal, keď som chcel vojsť do kupé. Vlak bol preplnený, musel som kráčať bokom a každý, kto stál v uličke, musel vojsť do kupé, inak by som neprešiel. No a vrchol všetkého nastal, keď sme sa rozhodli ísť do reštauračného vozňa. Keď som ako-tak zvládol presun úzkou uličkou, narazil som na dvere, čo spájajú plošinu medzi dvomi vagónmi. Ledva som sa nimi prepchal bokom. Zamieril som k stolíku v reštauračnom vozni, a keď som si chcel sadnúť, zostal som zízať ako teľa na nové vráta. Namiesto stoličiek tam boli vstavané lavice, upevnené tak blízko stola, že by som sa tam nevpratal, ani keby som čo robil. Došlo mi, že so svojimi kilami viac vlakom cestovať nemôžem. Časom to bolo horšie a horšie, cítil som sa ako tučniak na ostrove chudých, ktorí ma napriek veľkému telu nevidia, nechápu, ignorujú. Až prišiel čas, keď som sa odhodlal na rázne riešenie – operáciu. Našťastie som sa včas dozvedel o jedinečnej metóde – sleeve gastrektómii.
Bez 85 % žalúdka
Postup liečby morbídnej obezity, ktorý som mal absolvovať, nebol na Slovensku dovtedy oficiálne schválený, stále sa to pohybovalo len v rovine výskumu. V čase, keď som ako jedna z prvých lastovičiek prišiel do trnavskej nemocnice s cieľom absolvovať dovtedy jedinečnú operáciu, hradil som si všetko z vlastného vrecka. Bol štvrtok 26. februára 2015. Hneď ráno ma celkom odstavili od vody. Operovali ma v piatok. Počas nasledujúcich dní som sa natoľko odvodnil, že keď som sa v pondelok postavil na váhu, bol som o 20 kíl ľahší! Priznám sa, že keď som sa v piatok prebral z narkózy po operácii, cítil som pekelnú bolesť. Ale trvala asi len desať sekúnd, potom o čosi ustúpila. Zobrali mi 85 percent žalúdka, 1,5 litra! Vezmite si jedenapollitrovú fľašu, koľko do nej natlačíte jedla?! Môj pooperačný stav bol v poriadku, nasledujúci pondelok som šiel domov o 20 kíl ľahší. To, čo nasledovalo potom, bola skúška disciplíny. Prvýkrát som sa dokonca skvele vyspal, pred operáciou som sa pravidelne budil, trápilo ma spánkové apnoe (porucha dýchania v spánku, keď dýchanie na niekoľko sekúnd vynecháva, pozn. red.).
Nový život
Roky som sa prežieral, zjedol som obrovské kvantum! Musel som sa nastaviť na iné myslenie aj konanie. Dlho mi trvalo, kým som pochopil, že na to, aby som nebol hladný, nemusím sa prepchávať. Nastavil som si istý proces, vzorec, podľa ktorého sa riadim – jem a športujem. Zmenil som stravovacie návyky i fungovanie tela a organizmus začal pracovať, ako má. Predĺžil som si život. Neviem, o koľko rokov, ale predĺžil. Proces mojej premeny z tučniaka na muža s primeranou hmotnosťou sa neskončil operáciou, zmenou stravovacích návykov či cvičením. Prvé tri mesiace po zákroku som bol ešte tučný. Už to nebolo také strašné, ale stále som mal nadváhu. Po ďalších štyroch mesiacoch som na ulici takmer narazil na kamaráta, vôbec ma nespoznal! To som už mal o 70 kíl menej. Odvtedy som sa ešte veľakrát ocitol v podobnej situácii. Veľa som chodil pešo, kúpil som si bicykel. Súčasťou môjho života sa stala fľaška čistej vody. Pil som pomaly, malé dávky a často. Pomaličky som rozťahoval žalúdok. Veľmi mi pomohli aj fyzioterapeutka Saša, trénerka Monika a výživová poradkyňa Petra. Konečne som si mohol po rokoch obliecť všetko, čo sa mi páčilo. Kupoval som si detské porcie, nie 150-gramový jogurt, ale detské, 70-gramové balenie. Z troch kíl jedla denne som prešiel na 300 gramov. Žalúdok som zaťažoval postupne. Najprv vývar, neskôr hustejšie konzistencie. Ak som zvýšil dávku, žalúdok mi ihneď signalizoval bolestivým tlakom, že som prekročil hranicu. Pred operáciou som nosil číslo 7XL, časom som išiel o niekoľko čísel dolu. Stále viac a viac. Kúpil som si hodiny s krokomerom, môj osobný rekord je 35-tisíc krokov za deň. Rok po operácii som podstúpil plastickú operáciu, kde mi odstránili ovisnutú kožu a vytvorili nový pupok. V ten istý rok som si robil doktorát z práva. Prišiel som do školy na obhajobu a oponent, ktorý ma naposledy videl pred rokom ešte tučného, ma nespoznal. Po čase som odišiel zo Žiliny, kde som dovtedy žil. Musel som doslova zutekať z prostredia, ktoré mi pripomínalo nedobré staré návyky. Usadil som sa v Bratislave.
Rok po...
Niekomu sa môže zdať môj príbeh ako sci-fi. Keby mi vtedy niekto povedal, že schudnem za rok takmer sto kíl, vysmial by som sa mu. Dnes, desať rokov po operácii žalúdka, sa mi všetko javí ako sen. Pochopiteľne, za tých desať rokov sa čo-to zmenilo. Našiel som si priateľku Klaudiu, veľa sme športovali, chodili sme lyžovať, cestovali sme a pred štyrmi rokmi sa nám narodila dcérka Eliška. Bolo to v čase pandémie koronavírusu v auguste 2020. Narodením dcéry sa mi zmenil život. Veľmi som sa o Elišku bál, bol som neustále v strese. Prvé dva roky nechodila do škôlky, bola stále zdravá. Keď sa v súvislosti s pandémiou pritvrdzovali opatrenia a zatvorili fitnes centrá, málo som cvičil. Fungovali sme doma, uzavretí, žili sme sami pre seba. Keď mala Eliška tri roky a začala chodiť do škôlky, prišla séria chorôb, od nej sme to zakaždým schytali aj my s partnerkou. Navyše sa stalo, že Klaudia z ničoho nič takmer oslepla. Všetky trápenia so zdravím vyvrcholili na Veľkú noc 2024, keď sme si išli oddýchnuť do Turecka. Eliška čosi zjedla a skončila na infúzii v tamojšej nemocnici. Hneď nato mala zdravotné problémy Klaudia. Tých stresov sa nakopilo toľko, že sa to odrazilo na mojej hmotnosti. Pribral som, mal som vysoký tlak, v jednej chvíli som si myslel, že mám infarkt, že umriem. Zo stresu som sa dostal do situácie, že som nevedel, čo mám robiť. Keď sa veci upokojili a všetko sa vyriešilo, dostal som sa do pokoja, začal som jesť kvantum sladkého. V lete na chate u svokrovcov som sa na grilovačkách poriadne rozpapkal. Z krásnych 80-90 kíl, čo bolo pri mojej výške 185 cm ideálne, som postupne pribral na terajších 105 kg. Nerobil som z toho tragédiu, pre mňa bol väčší problém, že moje telo nebolo také funkčné, ako by som chcel. Našťastie sme si so ženou uvedomili, že takto to ďalej nejde, po Vianociach sme začali opäť viac športovať. Celá rodina aktívne lyžujeme. Pre mňa je dôležité, že si nezväčšujem žalúdok. Dnes, po 10 rokoch od operácie, som v štádiu, že mám radosť z cvičenia, viem zjesť normálnu porciu – napríklad 0,25 l polievky a 100 g mäsa a ryže. Keby som mal zjesť napríklad 0,35 l polievky a normálnu veľkú porciu druhého jedla, tak to nedám. Každý deň mám dve vajíčka na raňajky, buď je to praženica, hemendex alebo omelety z dvoch domácich vajec. Každému človeku, ktorý má hmotnosť nad 150 kíl odporúčam, aby určite vyhľadal lekársku pomoc a netrápil sa so zaručenými diétami, tadiaľ cesta nevedie. Som živý dôkaz toho, že keď sa človek zatne, keď zmení vzorec správania a má cieľ, dokáže schudnúť. Iste, pomohla mi operácia, rozhodol som sa pre túto možnosť, hoci viem, že sú aj iné cesty. Neľutujem však moje rozhodnutie, pretože mi to zachránilo život.
MUDr. Igor Keher, Fakultná nemocnica Trnava
Ľudia vnímajú obezitu väčšinou len ako estetický problém. Obezita je však predovšetkým závažné progresívne chronické ochorenie, ktoré predstavuje obrovské nebezpečenstvo pre zdravie človeka. Prvú sleeve gastrectomy – rukávovitú gastrektómiu – sme vykonali v roku 2010. Po odstránení časti žalúdka pozdĺž veľkého zakrivenia ostane pacientovi približne 80 ml rezervoár. Ide o pomerne bezpečnú metódu.
Hormón hladu
V súvislosti s touto metódou liečenia morbídnej obezity treba spomenúť hormón hladu – ghrelín. Vylučuje sa v hornej časti žalúdka, ktorú celú odstraňujeme. Vylučuje sa aj na inom mieste v tráviacom trakte. Keď ste hladní, žalúdok vám akoby spľasne a pripomenie, že ste hladný. V mozgu sa spustí pocit hladu a idete sa najesť. Keďže pacientovi zresekujeme hlavnú časť, kde sa hormónu tvorí pomerne veľa, hladina ghrelínu klesne až o 70 %. Výsledkom je, že pacient nepociťuje vlčí hlad, ktorý ho núti jesť aj o polnoci. Avšak nie je to jediný hormón, od ktorého závisí náš metabolizmus.
Zdroj foto: foto arp
