Milá redakcia, dovoľujem si vám napísať, nakoľko sa neviem zorientovať v probléme, ktorý riešim dlhodobo, ale teraz nabral na obrátkach.
Dali sme sa nahovoriť a postavili sme dom na pozemku mojich rodičov. Regulárne sme si ho od nich kúpili za rodičovskú cenu a dom postavili za svoje vlastné finančné prostriedky a bez ich pomoci. Moji rodičia bývajú pár metrov nad nami. Máme spoločnú cestu. Prvý rok spolužitia bol priam idylický. Moji rodičia sa aktívne prihlásili k pomoci s deťmi. Písali s nimi úlohy, sem-tam mi mama pomohla v domácnosti v čase mojej pracovnej vyťaženosti. Po roku harmonického spolužitia začali malé nezhody, ktoré pramenili z ich nesúhlasu s mojím výberom partnera, časom sa pridali iné výchovné metódy.
Postupne sa mi začalo meniť usporiadanie domácnosti, začala sa meniť celková nálada a ja som sa zrazu začala cítiť znova ako malé dievčatko, ktoré neposlúcha svojich rodičov. V svojich 48 rokoch som si zrazu uvedomila, že sa svojich rodičov bojím. Tvrdo slovne atakujú mojich priateľov, ak sa im nepáčia. Môjho partnera ignorujú.
Snažila som sa s nimi vyjasniť si slušne svoje hranice, ale ten tlak a atak na môj život podľa ich predstáv je neúnosný. A tak mám veľkú dilemu. Ako sa zachovať? Odstrihnúť sa od nich? Rodičia sú už starší, blížia sa k osemdesiatke. Zdravie ich už celkom neposlúcha, potrebujú pomôcť okolo domu.
Na druhej strane ich zásah do môjho života je denne plný psychickej agresivity. A už začínajú robiť zle aj na spoločnom pozemku. Aký postoj mám zaujať?
Dobrý deň,
problém, ktorý popisujete, je v mojej praxi veľmi častý. Rodičia, hlavne staršia generácia, často neprijmú fakt, že ich dieťa je dospelé, a teda plne zodpovedné za svoj život. Vaši rodičia odmietajú prijať fakt, že ste svojprávna, dospelá a kompetentná na výber partnera. Máte právo stanoviť si svoje hranice, povedať NIE a žiť si svoj život podľa svojho vnútorného presvedčenia.
Uvedomiť si, že ako sa cítia po vyjadrení vášho názoru, stanovení hraníc vaši rodičia, je len na nich. Sami sú zodpovední za vlastné prežívanie, nie ste za to zodpovedná ani vy, ani nikto iný. Odporúčam rezolútne sa vyhraniť v sebe proti prenášaniu zodpovednosti za ich pocity, ak neurobíte podľa ich predstáv.
Rovnako je potrebné prijať fakt, že ak nezmenia svoje správanie voči vám a vášmu životu, ponesú za to dôsledky, ktoré zasiahnu do ich kvality života. Ja v poradni v takomto prípade navrhujem: správajte sa k svojim rodičom ako k cudzím ľuďom a poskytujte im pomoc, akú by ste dali cudziemu do tej miery, že to neprekročí vaše hranice a nezníži kvalitu vášho psychického i hmotného života.
Pocit viny, ktorý pri prejave vlastnej dospelosti u rodičov a iných autorít odporúčam ošetriť aj s odborníkom na psychické zdravie. Pretože ak bude pretrvávať, bude pre váš psychický systém zaťažujúci.
Vaši rodičia musia niesť zodpovednosť za svoje správanie rovnako ako každý jeden dospelý. Obetovať sa im nie je správne.
Zdroj foto: Pixabay
