4Usmievavú slovenskú atlétku Gabrielu Gajanovú (24) sme s prosbou o rozhovor zastihli v slnečnom Marakéši, kde sa práve pripravovala na 800-stovku atletického mítingu Diamantovej ligy. Tesne jej tam ušla medaila a skončila nakoniec na štvrtej priečke, ale ako najlepšia Európanka. Na beh pod olympijskými kruhmi bola teda naozaj dobre pripravená, čoho dôkazom je aj to, že sa tam stala držiteľkou nového slovenského rekordu v behu na 800 metrov.
Prečo sa mladé dievča ako vy začne venovať športu a atletike na plný úväzok?
Doma sme boli od malička vedení k športu a vychovávaní v športovom duchu, hrávali sme sa so súrodencami rôzne športové hry. Najprv som hrala u nás v Bobrovci s chlapcami futbal a k atletike som sa dostala, keď k nám prišla nová učiteľka telesnej výchovy.
Odvtedy ste však už prešli, alebo lepšie povedané - ubehli, dlhú cestu. Čo pokladáte za svoj doteraz najväčší športový úspech?
Čo sa týka z mládežníckych kategórií, tak asi bronzová medaila z Majstrovstiev Európy do 20 rokov, štvrté miesto na juniorských Majstrovstvách sveta. A, samozrejme, účasť na olympiáde v Paríži.
Miestenku na olympiádu teda už máte vo vrecku, aké boli reakcie vašej rodiny a priateľov?
Tešili sa oni, ale aj ja sa veľmi teším. Len moji najbližší, ktorí sú so mnou doma, vedia, čo všetko vrcholový šport obnáša a koľko do toho dávam. Často nie som doma, lebo musím trénovať alebo som v zahraničí. Preto mi to všetci veľmi priali.
Vo februári ste ukončili halovú sezónu, aby ste sa mohli dôkladnejšie pripraviť a lepšie sústrediť na olympiádu. V akej forme a s akými očakávaniami cestujete do Paríža?
Sezónu som začala vo Švajčiarsku, kde som bežala šesťstovku a zabehla som slovenský rekord. Myslím si, že forma u mňa je, že som na správnej ceste a budem môcť prekonávať ďalšie méty.
Ako vyzerá typický deň športovkyne na plný úväzok?
Je to individuálne a líši sa to, pretože rok máme rozdelený na prípravu a na sezónu. V sezóne je to viac o ladení formy a cestovaní. Aj tréningy sa teda líšia, pretože veľa cestujeme. Ráno si ale väčšinou dám raňajky a okolo deviatej hodiny ideme na prvú fázu tréningu. Niekedy je to aj skôr, podľa toho, aké máme počasie. Neradi trénujeme vo veľkých horúčavách, prispôsobujeme sa teda počasiu. Tréning trvá dve hodiny, niekedy aj dve a pol. Nasleduje oddych a popoludní okolo štvrtej, piatej máme ďalšiu tréningovú fázu. Tiež to môže trvať asi dve hodiny a pomedzi to máme ešte regeneráciu alebo masáže.
Cesta na olympiádu je pre športovca určite veľkou motiváciou, ale mali ste aj nejaké krízy? Povedali ste si, že je toho naozaj veľa a chceli by ste sa venovať radšej niečomu inému?
Tým, že šport je pre mňa práca a zároveň je to aj môj koníček, tak je asi normálne, keď prídu aj horšie obdobia alebo slabé chvíľky. Ale aj keď prídu, vždy sa snažím hľadať spôsoby, čo zmeniť, aby ma to zase nejako „nakoplo“ dopredu. Teda z čoho môžem možno ubrať, aby som to úplne neprepískla. Myslím si ale, že v podstate sú takéto momenty prirodzené. Skôr sa snažím hľadať potom z toho cestu von.
Niektorí športovci sú vraj veľmi poverčiví a majú pred súťažou rôzne rituály, ako ste na tom vy?
Ja sa snažím neupínať sa na takéto veci, pretože naozaj každé preteky sú iné a každý ten deň je iný. Človek sa vždy cíti inak. Môže sa vyspať lepšie alebo horšie. Nikdy neviete, čo vám príde do cesty. Ja sa jednoducho snažím neupínať sa na takéto veci, aby mi to nenarušilo pohodu. Ale tým, že som veriaca, modlím sa pred každým behom. Možno toto je taký môj rituál, ktorý vždy mám.
Paríž nie je až tak ďaleko. Bude vám tam niekto známy fandiť?
Bola by som veľmi rada, keby sa to podarilo, ale stále je to v procese riešenia. Pred olympiádou máme ešte majstrovstvá Európy v Ríme a rodine som tam kúpila dvanásť lístkov, čiže tam ma určite prídu podporiť. Určite by bolo krásne, keby sa niečo podobné zopakovalo aj v Paríži, predsa len sú to olympijské hry. Je to ale finančne trošku náročnejšie. Uvidíme. Ale ja sa veľmi teším, že ma prídu podporiť už do Ríma.
