Životy aj tých najslávnejších ľudí z minulosti sú neraz zahalené nečakanými záhadami. Odborníci z najrôznejších vedeckých odborov si dlhé roky s mnohými z nich nevedeli dať rady. Trpezlivosť sa však vyplatila. Vďaka pokrokom v oblasti výskumu DNA sa podarilo objasniť časť záhady okolo údajného princa Kaspara Hausera, neznámeho muža pochovaného v studni, o ktorom sa spieva v severskej ságe, či skutočný pôvod Krištofa Kolumba.
Minulosť môže byť prekvapivejšia, než sa zdalo. O pravdivosti mnohých faktov, ktoré považovala verejnosť i odborníci za jednoznačné, možno vďaka najnovším vedeckým metódam pochybovať. Napríklad o pôvode slávneho objaviteľa Krištofa Kolumba.
Žiadny Talian
Po dlhú dobu sa predpokladalo, že rodiskom moreplavca bol taliansky Janov, kde mal prísť na svet na jeseň 1451. Preslávil sa však, keď plával pod španielskou vlajkou a aj miesto jeho posledného odpočinku je v španielskej Seville. Tam v rodinnej hrobke odpočíva so svojím synom Hernandom. Minulý rok prekvapilo celý svet odhalenie odborníkov, ktorí preskúmali Kolumbovu DNA, keď zistili, že údajný Talian bol sefardský Žid narodený v západnej Európe.
Výskum DNA trval dlhých 22 rokov, Kolumbove pozostatky totiž boli pochované viackrát na rôznych miestach. Keď sa ich podarilo identifikovať pomocou DNA jeho syna, mohli vedci pokračovať v analýzach. Hoci sa už aj v minulosti špekulovalo o tom, že bol Židom, je zjavné, že svoj pravý pôvod tajil. Zhruba 300 000 Židov žijúcich v Španielsku bolo v roku 1492 z krajiny vyhnaných – a to rovnakými panovníkmi, ktorí sa podujali sponzorovať jeho objavnú cestu.
Migrant z močiara
DNA odhalila zaujímavé fakty aj o mužovi, ktorého telo objavili v roku 1915 vo Vittrupe v Dánsku. Je známy ako Vittrupský muž a jeho lebka bola rozdrvená ôsmimi údermi do hlavy kyjakom. Hoci sa odhadovalo, že telo nájdené v rašelinisku bolo obetované, predpokladalo sa, že ide o miestneho obyvateľa.
Podobne ako slávnejší Ötzi, i muž z Vittrupu žil pred vyše piatimi tisícročiami a zomrel záhadnou smrťou. Pri jeho tele a rozbitej lebke sa našiel i kyjak, kravské kosti a keramická nádoba. Keď v roku 2014 Vittrupského muža spolu s ďalšími telami v Dánsku geneticky analyzovali, neočakávali sa žiadne prekvapivé výsledky. Keďže skúmaný muž žil v neolite, predpokladalo sa, že bude patriť medzi dánskych poľnohospodárov, čo bol hlavný spôsob obživy v tejto dobe na danom území. Avšak v neďalekom Nórsku a Švédsku žili komunity lovcov-zberačov, ktorí mali úplne odlišný spôsob života. Oba regióny však boli spolu v kontakte.
Potvrdila to aj analýza lebky muža v Vittrupu, ktorý zomrel vo veku 30 až 40 rokov. Ako mladý a tínedžer konzumoval hlavne ryby a mäso, neskôr v živote však prešiel na stravu plnú obilnín, mlieka a kozieho a ovčieho mäsa. Na základe toho bolo možné určiť, že išlo o prisťahovalca, ktorý úplne zmenil spôsob svojho života. Prečo prišiel žiť do oblasti dnešného Dánska, vedci netušia, jedna z teórií hovorí o tom, že bol otrokom alebo obchodníkom. V každom prípade sa stal nateraz najstarším dánskym imigrantom.
Muž zo studne
Ani priepasť ôsmich storočí nemusí byť prekážkou, ako ukazuje DNA. Taká stará je totiž nórska sága o kráľovi Sverrim. V nej sa okrem iného hovorí o dobývaní hradu Sverresborg neďaleko Trondheimu. Sága rozpráva príbeh nórskeho kráľa panujúceho v druhej polovici 12. storočia a spomína, že do hradnej studne pri dobýjaní vhodili telo muža.
Zaujímavosťou je, že v studni pri spomínanom hrade sa skutočne našla kostra muža, a to ešte v roku 1938. Mŕtvolu tam hodili dobyvatelia zrejme za účelom otrávenia vody. Rádiokarbónová analýza kostry naznačuje, že zomrel približne v čase vpádu na hrad v roku 1197. Mal 30 až 40 rokov, modré oči a svetlú pleť, svetlohnedé alebo svetlé vlasy. Jeho pôvod siaha do najjužnejšej časti Nórska.
Či nájdený muž patril medzi dobyvateľov alebo obrancov hradu, nie je nateraz jasné, dokazuje však, že udalosti popísané v ságe sa zakladajú na skutočnosti.
Tajomný mladík
Kto by nepoznal príbeh strateného princa Kaspara Hausera? Na jar v roku 1828 sa objavil šestnásťročný mladík v uliciach Norimbergu. Pri sebe mal dva listy naznačujúce jeho pôvod. Kde sa však vzal, nebolo jasné a sám Kaspar toho veľa nevedel objasniť. Čoskoro sa nemeckými krajinami niesla zvesť, že je to unesený princ bádenskej kráľovskej rodiny alebo utajovaný potomok samotného Napoleona.
Podľa toho, čo sa dalo zistiť, prežil chlapec svoj život v nejakom žalári, ťažko komunikoval a sotva sa vedel podpísať. Túto verziu udalostí mnohí dodnes spochybňujú. Jeho život na slobode netrval dlho, hoci sa stal rýchlo miestnou celebritou. Zomrel už v roku 1833 za záhadných okolností na bodnú ranu do hrude. Či išlo o neznámeho útočníka alebo samovraždu, nie je isté.
Genetické analýzy jeho pozostatkov sa robili viackrát, ani tie najnovšie však nepotvrdili jeho príbuzenstvo s nemeckou kráľovskou rodinou. A tak hoci je jasné, že nebol žiadnym princom, je jeho pôvod stále neznámy. Ako sa píše na jeho náhrobku, je stále „záhadou svojej doby“.
Smrť z fľaše
Keď v roku 1827 zomieral slávny skladateľ Ludwig van Beethoven vo veku 56 rokov, prial si, aby v budúcnosti jeho ostatky preskúmali a zistili, čo ho trápilo. Ani pre moderných vedcov toto posledné prianie uznávaného majstra nebolo jednoduchým orieškom.
Moderné postupy však umožnili, aby z vlasov Beethovena zistili, že za jeho mnohými zdravotnými problémami bola podľa všetkého otrava olovom. Vedcom sa po náročnom pátraní podarilo overiť pravosť jeho vlasov, ktoré podrobili testom.
Skladateľova tvorba bola do značnej miery poznačená jeho fyzickými útrapami, ktoré ho sprevádzali po celý život. Okrem straty sluchu sa mu opakovane vracali tráviace problémy, žltačka a trpel aj ťažkým poškodením pečene.
Predpokladá sa, že zomrel na ochorenie pečene a obličiek, ku ktorému prispeli aj vysoké hladiny olova, arzénu a ortuti, ktoré sa našli v jeho vlasoch. Tieto látky sa mu do tela dostávali hlavne v strave, rozhodujúca bola zrejme konzumácia vína, ktoré bolo konzervované práve octanom olovnatým, i ryby zo silno znečisteného Dunaja.
Alchýmia i tajomstvo Slnka
Moderná veda dnes už dokáže poodhaliť aj niektoré z tajomstiev dávnych alchymistov. Jedným z nich je aj známy dánsky astronóm Tycho Brahe. Okrem jeho slávnych objavov týkajúcich sa nebeských telies veľa experimentoval aj vo svojej alychmistickej dielni. O jeho úspechoch netreba pochybovať, veď presvedčil aj samotného cisára Rudolfa II.
Hoci sa alchymistická dielňa Tycha Brahe nezachovala do dnešných dní, zo zámku Uraniborgu sa archeológom podarilo získať sklenené a keramické nádoby, ktoré renesančný vedec používal.
Analýza odhalila prvky ako nikel, meď, zinok, cín, ortuť, zlato, olovo a veľké prekvapenie: volfrám, ktorý v tom čase ešte nebol ani popísaný. Je možné, že ho Brahe izoloval z minerálu bez toho, aby si uvedomil, že spravil významný objav. Tieto odhalenia ukázali, že ešte stále ani zďaleka nevieme všetko o jeho tajnej práci.
V minulom roku prekvapil vedcov aj ďalší astronóm, tentoraz Johannes Kepler. Jeho náčrty slnečných škvŕn na povrchu hviezdy z roku 1607 moderných vedcov prekvapili. Slnko má totiž približne jedenásťročný cyklus, počas ktorého jeho aktivita silnie a slabne. Analýza Keplerových kresieb v čase, keď ešte nemal k dispozícii ďalekohľad, ukázala, že v tomto období bola slnečná aktivita mimoriadne slabá a abnormálna. Keplerove kresby boli vytvorené pomocou zariadenia známeho ako camera obscura, ktoré využívalo malý otvor v stene prístroja na premietanie obrazu slnka na list papiera.
Nový pohľad na Pompeje
Staroveká DNA odhalila prekvapenia týkajúce sa identity niektorých ľudí, ktorí zahynuli v starovekom rímskom meste Pompeje po sopečnej erupcii v roku 79 nášho letopočtu, čím sa vyvrátili mylné predstavy o ich genetických vzťahoch, predkoch a pohlaví.
Popol a sopečná hornina nazývaná pemza po výbuchu pokryli Pompeje a ich obyvateľov. V roku 2015 začali archeológovia na mieste pracovať na obnovení 86 zo 104 odliatkov ľudských tiel, ktoré vznikli počas výskumov v 19. storočí.
Röntgenové a CT snímky ukázali, že zatiaľ čo žiadny z odliatkov neobsahoval kompletné kostry, v mnohých z nich boli fragmenty kostí. Skenovanie tiež naznačilo, že keď archeológovia a reštaurátori pred stáročiami pôvodne pracovali s odliatkami, manipulovali s nimi – vylepšovali a menili tvary tiel, odstraňovali kosti a vkladali stabilizátory, ako sú kovové tyče.
Študované pozostatky sa našli na rôznych miestach zachovaných v archeologickom parku, vrátane Domu zlatého náramku či Vily záhad.
Dom zlatého náramku, terasovitá stavba zdobená farebnými freskami, bola pomenovaná po dospelej osobe, ktorá mala na sebe tento predmet a držala malé dieťa. Predpokladalo sa, že je to matka s dieťaťom. Vedľa nich bol ďalší dospelý, o ktorom sa predpokladalo, že bol otcom dieťaťa. Všetky tri boli nájdené na úpätí schodiska, ktoré viedlo do záhrady, zatiaľ čo druhé dieťa bolo objavené o niekoľko metrov ďalej. DNA však ukázala, že malé dieťa na rukách držal nepríbuzný muž, čo bolo veľkým prekvapením. Podobné prekvapenia odhalili aj pozostatky z ďalších domov.
Zdroj foto: Pixabay
3
