2Martin Navrátil (44) je populárny slovenský cestovateľ, ktorý už navštívil väčšinu krajín sveta. Kedysi pracoval ako profesionálny sprievodca, dnes prevádzkuje cestovateľský portál a kanceláriu, vďaka ktorej môžu aj iní fanúšikovia cestovania navštíviť mnohé exotické krajiny. Netají sa tým, že pri svojich cestách rád využíva vlakovú dopravu, preto sme sa ho opýtali na jeho zážitky a skúsenosti.
Kedy sa u vás objavila vášeň k vlakovej doprave?
To celkom presne neviem, ale veľmi sa mi páči, že cesta vlakom ubieha oveľa pomalšie ako napríklad cesta lietadlom. Človek tak môže oveľa lepšie vnímať krajinu. Okrem toho vo vlakoch veľmi rád „zbieram“ rôzne príbehy ľudí, a čím je dlhšia cesta, tým viac ma to baví.
Akú najdlhšiu cestu vlakom máte za sebou?
Bola to Transsibírska magistrála, ktorou som prešiel osemkrát, ešte predtým, než sa začala vojna na Ukrajine. Videl som vďaka tomu skutočný obraz Ruska, tú realitu, že Rusko končí sto kilometrov od Moskvy. Tretia najdlhšia vlaková trasa, ktorou som išiel trikrát, bola medzi Pekingom a tibetskou Lhasou. Cestoval som tam s Číňanmi, Tibeťanmi – a opäť pri takej dlhej ceste sa ľudia radi rozrozprávajú o svojich zážitkoch, problémoch, radostiach, starostiach... Keď človek ide vlakom napríklad cez Tibetskú náhornú plošinu, popíja silný zelený čaj, pozerá na predhorie Himalájí, toto ma extréme baví.
Zažili ste pri ceste vlakom niečo, na čo neradi spomínate?
Najhorší zážitok mám z cesty vlakom z Konga. Nešlo ani o samotné meškanie, ale keď chcel niekto z tej lepšej triedy ísť do horšej, tak ho strážili ozbrojenci. Musíte si tu dávať pozor aj na seba, aj na svoje osobné veci. Ale napríklad cesta v Eritrey, kde som išiel parnou lokomotívou z roku 1929, bol zas opačný zážitok. Bolo to veľmi krásne.
Vyskúšali ste aj cestu japonským rýchlovlakom, ktorý ide vždy načas?
V Japonsku som bol asi 20-krát a vždy využívam šinkanzeny – naozaj chodia na sekundu presne. Nikdy nemeškali viac ako minútu, pokiaľ neprišlo zemetrasenie alebo prírodná katastrofa v podobe tajfúnu. Jedna moja japonská kamarátka cestovala slovenskými vlakmi, a keď sa pozrela na tabuľu na stanici kdesi v Bratislave, pri meškaní jej vlaku bolo napísané 120. Ona si myslela, že ide o 120 sekúnd. Keď som jej vysvetlil, že ide o minúty, nebola prekvapená ani tak zo samotného dlhého meškania, ako z toho, že čas meškania sa môže zmeniť. Nechápala, ako môžeme mať pri meškaní vlaku napísané slovo „približne“, ako je možné, že to nevieme povedať presne. Keď ste v Japonsku a máte na lístku napísané odchod 9 hodín 21 minút a príchod do stanice 11 hodín 36 minút, tak sa nemusím pozerať na tabule s názvami miest. Viem, že v tom čase tam budem.
Cestovali ste už vlakmi celého sveta, ako to podľa vás vyzerá so slovenskou vlakovou dopravou?
V porovnaní s okolitými krajinami ma najviac hnevá meškanie a služby. A napriek tomu, že patríme medzi rozvinuté krajiny, často nás predbiehajú krajiny ako napríklad Uzbekistan, kde sú už rýchlovlaky, ktoré idú rýchlosťou 220 km/h. Nehovorím o Číne alebo Japonsku, to je už iná liga. Mnohé krajiny nás ale predbehli míľovými krokmi.
